Problém je len v tom, že nech už vyjde z analýz ministerstva práce čokoľvek, všetko sa stále bude vracať do jedného bodu: jedna vec je, ako chceme žiť, druhá vec je, z čoho budeme žiť.
Keby ľudia mohli po tridsiatich rokoch, počas ktorých platili odvody do Sociálnej poisťovne, sami rozhodovať o tom, či chcú ďalej pracovať, alebo chcú začať poberať dôchodok, znamenalo by to zmenu oproti dnešku. Dnes sú totiž trendy presne opačné.
Politici a experti sa neprestajne oháňajú tým, že ak budeme chcieť v budúcnosti poberať aspoň približne normálne dôchodky, bude sa musieť adekvátne tomu zvyšovať aj vek odchodu do penzie. Chmúrne predpovede o budúcnosti dôchodkového systému kvôli starnutiu populácie sprevádzajú nemenej chmúrne cifry, lietajúce vzduchom. Do dôchodku budeme podľa nich musieť odchádzať v šesťdesiatich siedmich, šesťdesiatich ôsmich, v sedemdesiatke…
Všetci vieme, čo to znamená. Nejde len o to, kedy budeme môcť ísť do penzie, ale predovšetkým o to, ako dlho nám bude dôchodok vyplácaný. Desať rokov? Sedem? Päť?
Nežijeme už v časoch ani v zemepisných šírkach, v ktorých by bolo ideálom zomrieť v práci. Ak vás práca baví, alebo dokonca to je to, po čom ste vždy túžili, vaše šťastie. No aj tak máte jedno spoločné so všetkými tými, ktorí do práce „iba“ chodia: práca vás musí predovšetkým uživiť. A práve o to ide. Ak vás v produktívnom veku vaša práca ledva uživila, nečakajte, že váš dôchodok na tom čosi zmení. Práve naopak.
Čo by sa teda stalo, ak by bola možnosť dobrovoľného odchodu do dôchodku uzákonená dnes? Niekoľko vecí. Zopár ľudí by tú možnosť využili radi – a nestratili by pri nej ani peniaze. Drvivá väčšina ľudí by na odchod do penzie niekedy po päťdesiatke ani nepomyslela, lenže aj tak by mnohí z nich v penzii skončili. Len už nie tak celkom dobrovoľne, a už vôbec nie radi.
Kde by napríklad skončili všetci tí nezamestnaní päťdesiatnici, z ktorých len malé percento má aspoň teoretickú nádej nájsť si ešte slušný džob? Jednoduché: z úradov práce by odchádzali rovno do „dobrovoľného“ dôchodku. Ak by sa im mal dôchodok vyplácať zásluhovo, mnohí z nich by museli žiadať štát ešte o pomoc v hmotnej núdzi. Ak by sa mal vyplácať solidárne, štát by im začal platiť toľko, čo by im platil aj po šesťdesiatke či šesťdesiatdvojke – len o desať rokov skôr, a teda aj dlhšie… Ani jeden z prípadov by situáciu dôchodcov bohvieako nevylepšil, zato by znamenali ďalší tlak na verejné financie. Je to reálne?
Najväčšia pliaga našej ekonomiky sa nevolá starnutie populácie, ale nedostatok práce pre populáciu, ktorá ešte nezostarla. Nezamestnanosť. Tá podmieňuje príjmy aj celkový stav dôchodkového systému. Prvé, čo treba urobiť, je riešiť túto pliagu. Potom by aj plány na modernejší – a možno aj sympatickejší – dôchodkový systém vyzerali celkom inak.