Aký to má súvis s pastierskym listom Konferencie biskupov?
Spravodajská televízia urobí rozhovor so županom BBSK, aby vraj zachovala objektivitu. Každá zmienka o jeho iracionálnych a nebezpečných názoroch je okamžite zahratá do autu, ako patriaca „do inej debaty“. Do akej inej debaty? Do tej, v ktorej sa raz budú rátať obete?! Čo to má spoločné s prejavmi biskupov Slovenska?
V hlavnom meste nášho štátu sa každý druhý deň pred Prezidentským palácom stretáva nová generácia revolucionárov. Idú si vraj zobrať späť svoju krajinu. A človek loví v pamäti, kedy v histórii táto krajina patrila psychopatom túžiacim po krvi, obetiam celej plejády konšpiračných teórii a ľudovým vodcom, ktorí si vymýšľajú neexistujúce články ústavy, aby nimi zdôvodňovali zmätok vo svojich frustrovaných hlavách. Prirodzene, odpoveď existuje: v histórii boli také obdobia. Znalosť tejto odpovede však nie je nijako povzbudzujúca, práve naopak.
Má to niečo s cirkevnou vrchnosťou? Má, pravdaže, má.
Nič nové pod slnkom. Keď nacisti v 30. rokoch pálili knihy, nebolo to len pre „nečistý“ pôvod ich autorov. Mal to byť rituálny koniec éry rozumu. Malo to byť víťazstvo éry náhlych vnuknutí, vyššej prozreteľnosti a intuície budúceho nadčloveka nad érou „nízkych rás“.
Myslíte si, že vtedajšiemu Vatikánu, ktorý mal s Treťou ríšou konkordát, nejako zvlášť prekážali výpravy nacistov za nadčlovekom do Tibetu, ich skúmanie, či Zem nie je náhodou dutinou v guli, alebo teória, podľa ktorej náš Mesiac je už tretí či štvrtý v poradí a je súčasťou kozmického boja „ohňa a ľadu“? Ani náhodou. Šibnuté a iracionálne povery sú tu predsa pre plebs. Majitelia moci stoja nad nimi a vždy sa dohodnú.
To, čo na začiatku tohtoročného adventu hlásajú slovenskí biskupi, nie je víťazstvo ducha nad hmotou, ale predsudkov nad rozumom. Víťazstvo fanatizmu nad vierou v dobro a v spolupatričnosť ľudí. V tomto sú však naši biskupi na pulze času, ktorý charakterizuje zvyšujúca sa nedôvera k rozumu a nástup iracionálneho príklonu ľudí k všetkému, čo je exotické, neobyčajné, neuveriteľné. A všadeprítomný hlboký strach.
Ani takýto „Vek Vodnára“ pravdaže nie je ničím novým pod slnkom. Prichádza a odchádza ako vlny v krízových obdobiach. Lenže nikto vopred nezaručí, či tá terajšia vlna bude mať napríklad veselú podobu 60. rokov, alebo či nevyústi skôr do pochmúrnych povier nacizmu 30. rokov. Čo myslíte, čo sa zatiaľ javí ako pravdepodobnejšie?
Keď biskupi píšu, že ak má mať nejaký politik ich podporu, musí zdieľať ich nenávisť k ľuďom, ktorí si neželajú, aby sa cirkev montovala do svetského štátu, sú nebezpečne blízko k tomu, aby aj im napokon k spokojnosti stačilo, keď si vrahovia detí opášu čierne košele opaskom s prackou, ktorá hlása: Gott mit uns.