Voľby zostávajú najcivilizovanejším spôsobom, ako ukončiť krízu v krajine. A možno sú jediným civilizovaným riešením, ktoré ešte zostáva v hre. Všetky ostatné by tak či onak priniesli ďalšie násilie.
Represálie by musel vystupňovať Viktor Janukovyč, aby sa mohol udržať pri moci a dúfať pritom, že sa bežní ľudia unavia a v uliciach Kyjeva zostanú iba nacionalistickí a ultrapravicoví radikáli, ktorých potlačenie by už potom pripomínalo legitímne obnovenie poriadku. Násilie by sa však stupňovalo i z druhej strany. S každým ďalším projektilom (i keď len gumovým) a s každým ďalším „šokovým“ granátom, ktorý policajti hodia do davu, hrozí, že pribudnú noví radikáli aj spomedzi normálnych ľudí.
Škandálnym bleskovým prijatím „zákonov o diktatúre“ 16. januára a prakticky okamžitým nasadením násilia proti protestujúcim obyvateľom Janukovyč a jemu poplatná vláda nastúpili cestu, z ktorej sa už nedá vrátiť. Demisia a nové voľby zostávajú vari poslednými pootvorenými dvierkami pre to, aby vôbec ešte mohli zostať v ukrajinskej politike.
Nedá sa predstaviť, že by sa na tieto kroky prezident a vláda odhodlali na vlastnú päsť, bez tichého súhlasu Moskvy. Janukovyč sa v ostatných mesiacoch niekoľkokrát stretol s Vladimirom Putinom, aby svoje politické prežitie spojil s ekonomickou pomocou Ruska. Ak sa teraz pokúša zlomiť odpor použitím represívnych síl, je zrejmé, že Putinovi to neprekáža. A postoj Kremľa – žiadne odsúdenie policajného násilia, ale naopak, varovanie, že Európska únia a Spojené štáty sa nemajú starať do „vnútorných záležitostí“ Ukrajiny – až príliš pripomína starú známu reakciu impéria, ktoré má v celej hre oveľa väčší zástoj, ako je ochotné priznať.
Z toho by však vyplývala ďalšia nepríjemnosť: aj na svoju rezignáciu budú Janukovyč a vláda potrebovať súhlas (a plán ďalšieho postupu) z Moskvy. Ak je to tak, potom je v záujme celého regiónu, aby taký súhlas dostali čím skôr. Ďalšie násilie nehrozí iba demonštrantom v Kyjeve, nech už bol tým strelcom, ktorý v stredu zabil troch ľudí, ktokoľvek.
Zdá sa, že ak sa chce Západ, alebo hocikto iný, starať do „vnútorných záležitostí“ Ukrajiny, začať by mal v Kremli. Bude to rýchlejšie a efektívnejšie.
Opozičné ultimátum bolo pochopiteľným krokom: zoči-voči radikálom, ktorí hrozia, že sa zmocnia diania, musel Vitalij Kličko prísť s čímkoľvek, čo by ho znovu vrátilo do hry. Nacionalisti a krajná pravica ho pre svoje vlastné ciele nepotrebujú. Možnosť konfliktu medzi viac prozápadným, ale i nacionalistickým západom a ruskojazyčným, Moskve viac nakloneným, východom Ukrajiny, je každým dňom reálnejšia. A to je ten naozajstný najhorší možný scenár.