Ale teraz už vážne. Aj keby sa reforma súdnictva, ktorú vo štvrtok predstavil Robert Fico s Tomášom Borecom, mala skončiť len čiastočným úspechom, ešte stále by to mohlo byť najväčšie zemetrasenie v slovenskej justícii od revolúcie. A že si veru naša justícia o riadne zemetrasenie koleduje!
Fakt, že medzi zámery Ficovej vlády sa dostal napríklad i návrh opozičnej exministerky Lucie Žitňanskej na oddelenie funkcií predsedu Súdnej rady a predsedu Najvyššieho súdu, svedčí o miere pragmatizmu, s akým ju pripravili. Zdá sa, že hoci načasovanie má predvolebnú príchuť, autori svoje zámery myslia vážne. Takýto prístup totiž zvyšuje šance na dohodu medzi vládnymi a opozičnými poslancami. Keďže niektoré zo zámerov predpokladajú ústavnú väčšinu v Národnej rade, bez dohody naprieč snemovňou by nemali šancu.
Inými slovami, Fico mohol urobiť jednostranný predvolebný propagačný vietor a potom sa vyhovoriť na neochotu opozície v parlamente pristúpiť na dohodu. Takto je zrejmé, že sa o dohodu uchádza, čo je určite dobrá správa.
Už iba samotné oddelenie spomínaných funkcií by v praxi znamenalo, že v budúcnosti by nikto nemohol na čele Najvyššieho súdu revidovať rozhodnutia iných sudcov a zároveň im navrhovať disciplinárne tresty alebo inak ich šikanovať. Slovenské súdnictvo ako celok by tak prestalo pripomínať absolutistickú monarchiu, v ktorej sa poddaní môžu akurát modliť za to, aby bol ich budúci vládca osvietený, pretože nie je v ich silách docieliť, aby na vrchole nebol vôbec žiaden absolutistický vládca.
Bezpečnostné previerky by mohli odhaliť napríklad prepojenia niektorých sudcov na „regionálne bratstvá“ spriaznených sudcov, prokurátorov, advokátov a hláv miestnej mafie, správajúce sa vo viacerých oblastiach Slovenska ako neobmedzení páni nad zákonom.
Niektorým sudcom by zasa vonkoncom nezaškodilo, keby konečne pochopili, že trináste, štrnáste platy, práca doma a imunita nie sú bohom dané privilégiá. Že sú to výhody, ktoré im dala spoločnosť a za ktoré jej musia preukazovať adekvátne kvalitné protislužby. Alebo sa tých výhod budú musieť vzdať. A tak ďalej.
Zostáva len maličkosť. Neúnosné predlžovanie legislatívneho procesu (pod cnostnou zámienkou „odbornej diskusie“) by znamenalo iba dve veci. Justícia by jednak ešte zbytočne dlho zostávala tam, kde je teraz, a tí sudcovia, ktorí mali byť už dávno vyzlečení z talárov, by mali dosť času na „prípravu“. Rozumný človek sa nebude opájať predstavou akejsi spektakulárnej čistky. Ak by sa však reforma mala skončiť tak, že sa v súdnictve pôjde „po novom“ s nezmeneným personálom, bolo by to horšie ako otvorený výsmech.