Tak sa však zdá, že neexistuje ani jedna ušľachtilá a v pravom zmysle slova všeobecne prospešná vec, ktorú by v rukách politikov nezafarbili ich utilitárne záujmy.
Tentoraz nie je ani tak reč o politickom obchodovaní s justičnou reformou. I keď za zmienku stojí, že Smer takto vlastne pripúšťa, že existencia reformy nebude závisieť od vôle opozície zapojiť sa do diskusie o užitočnej veci, ale od celkom iných faktorov. Napríklad od napätej situácie vnútri opozície pred prezidentskými voľbami. Ak aj vynecháme moralizovanie, takýto ťah je politicky mimoriadne krátkozraký.
Poďme však k reforme samotnej. Najskôr v poblúznení predvolebnou horúčkou, všetci v nej hľadajú dôkazy o tom, že Robert Fico, ktorý mieri do Prezidentského paláca, si chce nejakým spôsobom zabezpečiť svoju osobnú vládu nad slovenskou justíciou. Nepochybne k tomu prispeli aj rôzne balóniky, podľa ktorých prezident by mal byť na čele Súdnej rady, a podobne.
Nuž ak niekomu návrhy Smeru oslabujú dosah na justíciu a špeciálne na Súdnu radu, je to práve hlava štátu. Žiaľ, neznamená to však, že by boli návrhy čisté ako ľalia. Ak by sa mal do Súdnej rady dostať minister spravodlivosti ako jej člen, navyše s právomocou zvrátiť jej verdikt ohľadom nejakého sudcu, reforma by akurát nahradila čerta diablom.
Všetci vieme, aký problém je s tým, keď predseda Súdnej rady môže byť zároveň aj predsedom Najvyššieho súdu. Nezabúdajme však, že práve konkrétne Štefan HarabIn – v ktorom jeho kritici vidia priam zosobnenie problémov našej justície – stihol už byť aj ministrom spravodlivosti. Ak na jednej strane považujeme za problém justície prílišnú kumuláciu moci v jedných rukách, nemôžeme na druhej strane zabúdať na politický aspekt.
Alebo už tým politikom Smeru, ktorí v nedávnej minulosti kričali o neprijateľnej politizácii súdnictva, keď sa ministerka Lucia Žitňanská pokúšala zasahovať do práce Súdnej rady, odrazu nebude prekážať, že minister bude rovno v tej rade sedieť?
V skutočnosti je úplne jedno, či bude budúci minister „ich“, alebo „hentých“. Výkonná moc tam nemá čo hľadať. Ak chce niekto poistku proti možným nespravodlivým verdiktom rady alebo rovno proti nejakej jej svojvôli, má skonštruovať účinný systém odvolaní či dovolaní. Nie posadiť tam ďalší možný zdroj svojvôle a konfliktov končiacich kdesi v Štrasburgu, navyše s jasne politickým zafarbením.
S drvivou väčšinou toho, čo navrhujú autori reformy, možno len súhlasiť. Najprv však musia potlačiť to nutkanie, vlastné všetkým politikom, nevypustiť z brán Národnej rady nič, čo by neobsahovalo nejaké zadné dvierka pre politickú moc. Toto nutkanie môže reformu zabiť.