Moskva na Kyjev vyvíja systematický tlak. Prostredníctvom hospodárskych sankcií, vojenskej hrozby a s prispením vlastnej propagandy sa snaží o destabilizáciu Ukrajiny s cieľom vnútorne ju rozložiť. Nefunkčný štát s kolabujúcou ekonomikou je ľahká korisť. V takejto situácii sa májové voľby nemusia vôbec uskutočniť, a v prípade, že k nim príde, chaos nahrá do karát silám, pre ktoré bol Euromajdan len sprisahaním temných síl a banderovcov…
To, že si v Charkove, „miestni“ proruskí demonštranti pomýlili operu s radnicou, tiež o niečom svedčí. Úvahy, že niektorí „aktivisti“ sú v skutočnosti ruskí provokatéri, nemusia byť vôbec vzdialené realite…
Osvedčený scenár z Krymu sa teda proruské sily snažia uplatniť aj na východe krajiny. Či však v prípade Donecka, Charkova alebo Luhanska dôjde k podobným referendám a následnému odtrhnutiu, nedovolí si nikto predpovedať.
Cieľom však nemusí byť úplná anexia týchto území, stačí, ak Moskva dosiahne to, čo chce – teda neutrálny federatívny štát, s ktorým si udrží silné väzby. To, k čomu pravdepodobne smeruje Ukrajina, poznáme z histórie pod pojmom finlandizácia. Aj keď tento výraz je pre mnohých synonymom bezzásadového podriadenia sa silnému susedovi, javí sa ako najschodnejší scenár, prostredníctvom ktorého môžu Ukrajinci zabrániť tomu najhoršiemu – aby Kremeľ zasahoval do vnútorných záležitostí ich krajiny a de facto ju riadil.