Tí šťastnejší spomedzi vnútorne malých majú aspoň nablízku niekoho, kto ich včas trkne. Alebo aspoň pochopia, čo sa od nich žiada z titulu ich funkcie.
Spôsob, akým sa vláda postavila k rozlúčke s Ladislavom Ballekom, nenapovedá jedno ani druhé. Napovedá akurát malosť predstaviteľov štátu, príliš spupných i na to, aby aspoň uznali, že na svojich stoličkách nesedia sami za seba, ale za všetkých občanov.
Osobná prítomnosť predsedu parlamentu či premiéra, ministra zahraničných vecí alebo minimálne ministra kultúry (!), nehovoriac už o tom, že by niekto z nich na rozlúčke aj prehovoril, by samozrejme Balleka neurobila väčším – nepotreboval to. Ich neprítomnosť ho teda nemohla ani nijako umenšiť.
Je to „len“ hanba vlády, ktorá sa inak rada hlási k ľavici. K demokratickej ľavici, za ktorú bol Ballek okrem iného v nedávnych rokoch poslancom Národnej rady a diplomatom. Asi to bola nejaká iná ľavica. Táto si zrejme vystačí aj s hokejistami či fitneskami, kultúru si pletie s estrádou v kultúrnom dome a možno si myslí, že rozlúčku s jedným z posledných veľkých spisovateľov – ku ktorému sa mohla a aj mala hrdo hlásiť – odbaví smútočným vencom.
Minister školstva Dušan Čaplovič, i keď všetka česť, mlčanie vlády nezachránil. Bez ohľadu na to, v čo kto z nás verí, sú príležitosti, keď cítime, že sa jednoducho patrí skloniť hlavu. To len malí ľudia si chronicky pletú výšku s vyskakovaním.