Slovensko má dlhú tradíciu lesníctva, lenže pestovanie lesov bolo od polovice 18. storočia do polovice 20. storočia podriadené jedinému cieľu – produkcii dreva. Tomu zodpovedala aj výsadba drevín, medzi ktorými dominoval smrek. V porovnaní s ostatnými stromami sa pri ňom totiž dosahuje najvyššia a najrýchlejšia produkcia drevnej hmoty.
Pred prírodnými katastrofami nemožno utiecť, možno sa z nich však poučiť. Vetrová kalamita zničila náš najkrajší prírodný klenot, no zároveň je to príležitosť, ako v národnom parku naštartovať prirodzenú obnovu lesa.
Prirodzené zmladzovanie lesa prispieva k pestrejšiemu druhovému zloženiu porastov, takže popri smreku by sa do tatranských lesov mohla vo väčšej miere vrátiť aj jarabina, jedľa, smrekovec či listnaté dreviny.
Samozrejme, z hospodárskeho hľadiska sa jarabina či osika smreku nikdy nevyrovnajú, ale národný park by primárne nemal plniť hospodársku funkciu, lebo v ňom ide predovšetkým o uchovanie biodiverzity.
Mimochodom, koncom apríla sa v médiách objavila správa, že podľa prieskumu Spolkového úradu pre ochranu prírody si až dve tretiny občanov Nemecka želajú, aby sa začali rozširovať územia, do ktorých nebude zasahovať človek. Prirodzenému vývoju by mali byť ponechané až dve percentá územia Nemecka, čo je zhruba plocha Žilinského kraja.
Západnými krajinami sa inšpirujeme v mnohých veciach, tak prečo nie aj v návrate divočiny? Minimálne národné parky by si to zaslúžili.