Prezidenti Ruska, Kazachstanu a Bieloruska medzitým podpísali zmluvu o vzniku Euroázijskej hospodárskej únie, čo Vladimir Putin nazval „epochálnou udalosťou“.
Dohody o hospodárskej spolupráci sa stávajú epochálnymi udalosťami vtedy, keď ich dosah ďaleko prerastie samotnú hospodársku spoluprácu. Napríklad Európska únia technicky tiež začínala takýmito „obyčajnými“ medzivládnymi dohodami o obchodnej a hospodárskej spolupráci. Rovnako už vtedy, pri tvorbe „únie uhlia a ocele“, nikto nepochyboval, že pôjde o epochálnu udalosť. Bolo totiž jasné, že hospodárska spolupráca nemá byť sama osebe cieľom, ale prostriedkom, ktorý povedie k vyšším cieľom. Napríklad k trvalému mieru a spolupráci na celom starom kontinente. Škoda len, že toľkí európski politici (a voliči, ktorí ich volia) na to dnes tak radi zabúdajú…
Späť k Euroázijskej únii. Nie je nič zlé na tom, keby si táto únia kládla aj vyššie ambície, ako len zabezpečenie surovín a odbytíšť pre tovary jej členských štátov. Tobôž, ak by sa mala, citujúc Putina, budovať na univerzálnych integračných princípoch, trhových zákonoch a hodnotách slobody a demokracie. Prečo sa tomu len tak ťažko verí?
Okrem toho, že je skrátka záhadou, ako chcú „hodnoty slobody a demokracie“ vo zväze pestovať štáty, z ktorých ani jeden ich nepestuje u seba doma, je tu práve tá nešťastná Ukrajina. Po Rusku druhá najväčšia republika niekdajšieho Sovietskeho zväzu, ktorú sa Rusi do Euroázijskej únie snažili prilákať dlhšie a oveľa silnejšie, ako povedzme Bielorusko Alexandra Lukašenka.
Nie je nijakým tajomstvom, že Rusi voči Ukrajine v posledných rokoch postupovali zásadne podľa toho, ako sa menili nálady Ukrajincov, čo sa týka tesnejšej spolupráce s Ruskom a vstupu do Euroázijskej únie. Sankcie sa striedali s „fešáckymi“ dohodami presne podľa toho, ako ukazovala politická veterná ružica v Kyjeve. Po februári tohto roka, keď bol Viktor Janukovyč zvrhnutý a zdupkal z Ukrajiny, sa už odhodili všetky zábrany.
Okrem anexie Krymu a chaosu na východnej Ukrajine jedným z dôsledkov tohto odhodenia zábran bolo aj absurdné zdvojnásobenie ceny za ruský plyn. Z obchodného hľadiska bolo nelogické, z politického hľadiska išlo čisto o trest za neposlušnosť. Je záhadou, prečo tento fakt odmietajú uznať niektorí naši kremľofilní spoluobčania, ktorí sú inak vždy pripravení odsúdiť napríklad americkú ekonomickú politiku voči Kube…
Skrátka a dobre, obyvatelia Bieloruska a Kazachstanu by sa mali dobre prizerať tomu, čo sa deje a ešte bude diať medzi Ukrajinou a Ruskom. Politicky či ekonomicky. Tam nájdu tú najlepšiu odpoveď na to, aké vyššie méty, okrem vytvorenia spoločného 170-miliónového trhu, si ruskí autori Euroázijskej únie v skutočnosti kladú. A aká môže byť cena za ich odmietnutie.