O predpokladaných reakciách veľkej časti verejnosti v našej časti Európy pritom netreba mať pochýb. Ešte prv, ako sa spustí pokrik v duchu hesla: „Yankee go home!“, bude však dobré povedať si, že také jednoduché to zasa nie je.
Miliarda dolárov, o ktorú chce Obama v tejto súvislosti požiadať americký Kongres, nie je v skutočnosti veľká suma ani vzhľadom na vojenské výdavky Spojených štátov (len v minulom roku vyše 600 miliárd dolárov), ani vzhľadom na reálne potreby nejakej vážnejšej vojenskej akcie. Navyše detaily majú závisieť aj od toho, na čom sa v Bruseli dohodnú ministri obrany členských štátov NATO, ktorí v týchto dňoch hodnotia bezpečnostnú situáciu v Európe po udalostiach na Ukrajine.
Prvoradý cieľ amerického prezidenta očividne nie je vojenský, ale politický. Na jednej strane upokojiť tých európskych partnerov, ktorí sú najviac znepokojení dianím na Ukrajine, na druhej ukázať varovný prst Vladimirovi Putinovi. Ak v Kremli pomýšľajú na rozšírenie aktivít ďalej na západ, potom vo Washingtone sú pripravení pohnúť sa viac na východ.
Tak ako nie je ťažké predvídať reakcie verejnosti, ťažké nie je ani predstaviť si problematické aspekty Obamovho kroku. Hoci Američania tvrdia, že neplánujú významnejšie zvyšovať počty jednotiek alokovaných v Európe, v Baltskom a Čiernom mori, skôr zintenzívniť ich rotáciu, ruská strana už dala najavo, že ani takýto ťah by nezostal bez ohlasu. Je zrejmé, že reakcia by mohla vyvolať ďalšiu reakciu a tak ďalej.
Základná obava teda znie, či to celé postupne nepovedie k tomu, že sa náš región opäť stane nárazníkovým pásmom v pretláčacom súboji Spojených štátov a Ruska. Presne ako za studenej vojny, akurát s tým, že my sa tentoraz ocitneme na západnej strane.
Neocitli sme sa však náhodou v tom pásme už hodný čas predtým, ako sa americký prezident rozhodol pre túto svoju akciu? To, že obranná sila samotnej Európy sa rovná prakticky nule a že na Slovensku v dohľadnom čase žiadna americká vojenská základňa – ani žiadna základňa aliancie – určite nehrozí, z nás ešte nijako nerobí nečlenov NATO či Európskej únie. Nerobí nás to menej zraniteľnými ani nás to neušetrí následkov ďalšieho zvyšovania napätia.
Podporovať dialóg síl, ktoré prestali navzájom komunikovať, a ak sa dá, pomôcť takýto dialóg sprostredkovať, je v našom bytostnom záujme. Hrať sa na prostáčikov zoči-voči reálnym hrozbám by však ani náhodou nebolo to isté. Samotné heslo „Yankee go home!“ nás tých hrozieb nezbaví ani nevytvorí alternatívu. Keď sa mocnosti pretláčajú, je jasné, že majú na to voľné ihrisko: za bezpečnostné vákuum na tom ihrisku sme zodpovední v Európe my všetci. Nie je to dobré, otázka len je, či sme ešte schopní to zmeniť.