Z pohľadu verejnosti to vyzerá trochu inak. Do jesene 2011 rozhodovala Súdna rada o personálnych otázkach v tajnom hlasovaní. Čo sa dialo? Členovia rady rozhodovali o kandidátoch na funkciu sudcu bez obáv, že sa o ich hlasovaní dozvie niekto mimo priestorov rady. Rovnako rozhodovali o prekladaní sudcov na iné súdy či o ich povyšovaní. Subjektívne a bez jednotných kritérií.
A keby sme mali použiť žargón z parlamentných diskusií, ľudia Štefana Harabina rozhodovali skrátka ako harabinovci.
Od roku 2011 rozhodovala Súdna rada o personálnych otázkach verejným hlasovaním. Čo sa za tie necelé tri roky dialo? Členovia rady rozhodovali o kandidátoch na sudcu, o prekladaní sudcov i o ich povyšovaní celkom bez ohľadu na to, že verejnosť má možnosť dozvedieť sa, kto ako v rade hlasuje. Subjektívne a bez jednotných kritérií. Ľudia Štefana Harabina rozhodovali rovnako bez obáv, že budú médiami a verejnosťou identifikovaní ako harabinovci.
Mimochodom, Súdna rada ešte v roku 2012 vytvorila komisiu na prípravu kritérií pre rozhodovanie o kandidátoch na sudcov. Dodnes neexistujú.
Poradca prezidenta pre oblasť justície a bývalý predseda Ústavného súdu Ján Mazák sa v médiách pri príležitosti nového zákona o sudcoch vyslovil, že spôsob voľby by nemal zohrávať žiadnu úlohu (konkrétne pri voľbe predsedu Najvyššieho súdu), keďže ide o členov takého významného orgánu, akým je Súdna rada.
Áno. Súdna rada by mala byť Crème de la Crème slovenskej justície. Ak to tak nie je, respektíve, ak je toto naozaj to najlepšie, čo možno u nás nájsť, nie je to určite problémom verejného či tajného hlasovania o personálnych otázkach. Chyba je ďalekosiahla a namočení sú v nej dlhodobo okrem justičných kruhov minimálne náš parlament s vládami aj s Prezidentským palácom.
Za obnovenie tajného hlasovania o personálnych otázkach v Súdnej rade hovorí fakt, že o personálnych otázkach sa obvykle hlasuje tajne aj všelikde inde, napríklad v parlamente. Dôvody netreba uvádzať, keďže sú všeobecne známe.
Za zachovanie verejného hlasovania hovorí v podstate jediný argument, ten je však silný. Verejné hlasovanie je aspoň to minimum, čo sa dá urobiť pre to, aby verejnosť, v ktorej očiach patrí slovenské súdnictvo dlhodobo medzi najmenej dôveryhodné inštitúcie, mohla dovidieť na niektoré dôležité rozhodnutia v ňom.
Postoj, podľa ktorého je jedno, či sa bude voliť nový šéf Najvyššieho súdu (ale nielen táto funkcia) verejne alebo tajne, je možno správny vzhľadom na súdnictvo. Vzhľadom na verejnosť by však bolo určite lepšie, keby bol zachovaný aspoň pocit transparentnosti na najvyšších poschodiach v našej justícií. Ak už nie transparentnosť sama. Tá sa bude rodiť ťažko a dlho, pričom spôsob hlasovania bude ešte tým najmenším problémom.