Už vtedy bola totiž úroveň zariadení pre dôchodcov a vôbec ľudí s ťažkým postihnutím ostro kritizovaná a pri finančnej mizérii verejného sektoru ani veľmi neblikalo svetielko nádeje na konci tunela. Ministerská rošáda, samozrejme, tento problém nevyriešila. Skôr naopak, jej dôsledky sa vracajú po rokoch ako bumerang.
Kým v zdravotníctve si sestry ako-tak finančne prilepšili, ich kolegyne v opatrovateľských ústavoch dostávajú menej, ako je priemerná mesačná mzda na Slovensku. Pritom im ťažkú, mnohostrannú prácu sotvakto závidí. Hoci sú vzdelané, s dlhoročnou praxou, často ich zriaďovatelia používajú na pracoviskách ako dievčatá pre všetko. O uhrádzaní nadčasov môžu zväčša iba snívať.
Drvivá väčšina „klientov“ sú súčasne pacientmi, neraz nepohybliví, s vážnym postihnutím. A tak pochopiteľne okrem sociálnych služieb potrebujú aj zdravotnícku pomoc vo forme štyroch desiatok druhov úkonov. Až teraz sestrám aspoň deväť z nich začali konečne platiť poisťovne, ktoré zaznamenávajú vysoké zisky. Ľudia odkázaní na pomoc v sociálnych zariadeniach predsa takisto odvádzali dane, preto majú nárok aj na kvalitnú zdravotnú starostlivosť. A ženy, ktoré im ju poskytujú, na slušné platy.