Na konci žatvy môže byť všetko inak, lebo napríklad Číňanom chýba obilie. Ale je tu ešte jeden dôležitejší domáci prvok, ktorý roky nik nebral do úvahy. Ozvali sa pekári, ktorí sa stali nevoľníkmi slobodného trhu. Najmenej od roku 2007 sa predávajú rožky, ktorých cena vytvára mienku o každom veľkom obchodnom reťazci, za nezmenenú cenu šesť centov, kedysi korunu a osemdesiat halierov.
Z tejto ceny sa stalo tabu. Či už tona pšenice stála 230 alebo 140 eur, rožky svoju cenu nemenili. Cenové výkyvy neznášal obchod, ale pekári. Krátko po revolúcii sa objavila v každom meste súkromná pekáreň, boli dediny, kde mali pekáreň na hornom i dolnom konci. Štát veľkoryso podporoval vznik súkromného podnikania a pekárne rástli ako huby po daždi. Aj za peniaze daňových poplatníkov.
Obchodníci si mohli vyberať medzi pekárňami a pohodlne si diktovali cenu. Kto z pekárov chcel prežiť, musel sa prispôsobiť. Tlak obchodu ešte vzrástol po tom, čo sa v reťazcoch objavili vlastné „pekárne“, kde dopekajú predpečené alebo zmrazené pekárenské výrobky. Vo chvíli, keď by to nik nečakal, pretiekla trpezlivosť pekárov. Už nemajú kam ustúpiť a žiadajú spravodlivé ceny.
Bežní spotrebitelia sú zaskočení. Zvykli si na svoje šesťcentové rožky, na to, že z každých sto eur minú na potraviny sedemnásť eur. Pekári, ktorí vlastnia predajne, veľmi dobre vedia, že majú, a nie málo, zákazníkov, ktorí rátajú pri nákupe každý cent. To isté robia chudobnejúci pekári, pretože neinkasujú šesť centov, ale len štyri. Dva, možno pol druha centa zostáva obchodu, ktorý tak rád tvrdí, ako mu záleží na dobre svojich zákazníkov.
Konflikt, ktorý roky tlel, naplno prepukol. Olej do ohňa priliali krachujúce pekárne. Tie, ktoré bojujú o prežitie, už nemajú kam ustúpiť, a žiadajú spravodlivejšie ceny. Najbezbolestnejším riešením by bolo, keby sa obchod podelil o časť svojej marže s pekármi. Tí žiadajú aj prehodnotenie dane z pridanej hodnoty, teda spoluúčasť štátu.
Slovensko spolu s Dánskom patrí ku krajinám s najvyššou DPH na potraviny. Možností je viac, ale bude to napokon úroda obilia a pravdaže aj vôľa štátu, ktoré rozhodnú o tom, či sa z rožkov stane politická zbraň, alebo zostanú artiklom, ktorého cena nebude ľudí vzrušovať.