To, že následne hlasoval za tzv. klimaticko-energetický balíček, asi nikoho neprekvapuje, lebo už sme si zvykli, že ostrá rétorika je určená tunajšiemu publiku, no jeho praktické činy sú v zásade eurokonformné.
Dôležité bolo iste to, že politici dospeli ku kompromisu. Alebo ako hovorí premiér: k ambicióznym cieľom zabezpečili istú racionalitu. A ako tá racionalita vyzerá v praxi? Určite ho presvedčila 300-miliónová rezerva na zelené energiu, ako aj dohoda, že emisné povolenky sa rozdelia medzi krajiny s nižším HDP, čiže niečo sa ujde aj nám.
Zníženie emisií o 40 percent v porovnaní s ich úrovňou v roku 1990 je pre nás zasa ľahko splniteľný cieľ, lebo priemyselné podniky, ktoré za minulého režimu výrazne prispievali k znečisťovaniu životného prostredia, už jednoducho neexistujú.
A na cieľ vyprodukovať 27 percent energie z obnoviteľných zdrojov sme takisto ochotne prikývli, lebo nejde o záväzný národný cieľ, ale o spoločný európsky záväzok. To nám v podstate umožňuje „schovať sa“ za Nemecko, Dánsko a ďalšie krajiny, ktoré do podpory obnoviteľných zdrojov masívne investujú. Jednoducho, malé Slovensko sa vo veľkej zelenej EÚ stratí.
To, že sa takto vlastne oberáme o možnosť vykročiť razantnejšie smerom, ktorý nám v budúcnosti môže prinášať profit, je náš problém. Zelená energia totiž nemusí byť vôbec drahá a dokazuje to i príklad USA, kde veľké veterné a solárne elektrárne dokážu nákladmi konkurovať plynovým elektrárňam (a to i bez štátnej podpory!) Takže, komu sa nelení…