Okrem iného aj za to, že podľa mienky tých, ktorí ho chcú odvolať z funkcie, nezvláda rokovania s politikmi o rozpočte.
Nuž možno je naozaj otázne, čo je to vybaviť rozpočet. Menej otázne však už je to, že ľudia z SAV boli svojím šéfstvom o postupe pri vybavovaní rozpočtu neinformovaní. Aj to, že šéfstvo pri komunikácii so škrtuchtivými politikmi ťahalo a ťahá za kratší koniec povrazu. Možno je otázne, či vedome (aby mu politici na odplatu odsúhlasili jeho plán transformácie SAV – okolo ktorého sa vnútri SAV tiež nerozlieha akurát všeobecný konsenzus), alebo len z neschopnosti ubrániť svoju inštitúciu pred likvidačnou politikou. To je však z hľadiska výsledku celkom podružné.
Výsledkom je, že hociktorý vládny technokrat môže predstúpiť pred televíznu kameru a pokojne rozprávať úplné bludy o SAV, v ktorej je vraj premnožený obslužný personál, v ktorej sa vraj zbytočne duplikujú granty na niektoré výskumy, v ktorej sa vraj dokonca duplikujú celé ústavy a podobne. Bez toho, aby sa okamžite ozývalo vedenie SAV a aby týchto mudrákov odkazovalo vecnou argumentáciou do patričných medzí.
Výsledkom je, že zatiaľ čo si vedenie SAV voľká pri predstave, ako ním vedená transformácia akadémie umožní „šikovným a agilným“ vedcom získavať viac peňazí rovno na trhu, budúcnosťou (a v zásade aj financovaním) vedy a výskumu u nás sa zaoberajú úradníci na ministerstve vnútra. To je nepochybne unikát.
Zatiaľ čo vedenie SAV svojou neschopnosťou korigovať verejnú diskusiu o vede umožňuje, aby v nej hlavné husle hrali cifršpióni posadnutí tabuľkami, rebríčkami a evaluáciami, akoby sa písal rok 2000 (v európskom kontexte čítaj: akoby sa písal rok 1990), vedci samotní protestujú v uliciach a svoju iniciatívu nazývajú Veda chce prežiť. Pretože oni sami najlepšie vidia, že vede ide pod takýmto vedením a pod takýmito politikmi o holé prežitie.
Jaromír Pastorek, tak ako aj momentálni vládni politici, určite nie je jediný, kto má na tomto stave svoj podiel. Je však predsedom. Navyše takým, ktorý sa tvári prekvapene a hroziacu katastrofu sa pokúša vysvetľovať ako chybu komunikácie. Ak by ho mal snem SAV na budúci týždeň odvolať, nebolo by to o päť minút dvanásť ani v hodine dvanástej. Skôr sa zdá, že by to bolo päť minút po dvanástej. Ak nie dokonca päť hodín.
Čo je to vybaviť rozpočet, to je možno otázne. Otázne však, žiaľ, nie je, čo je to pripustiť ďalšiu degradáciu vedy na záujmovú činnosť pre pár čudákov, ktorá ak si na seba nezarobí, tak ani nemusí byť. A degradáciu tých čudákov na príslušníkov „štátnej administratívy“, ktorú predsa, ako vám potvrdí každý reformátor s kalkulačkou, treba stále zoštíhľovať. Až do vyhladovania.