Je to výsmech a výsmech je druh útoku. Tí, čo chcú dnes pripomínať, že karikatúry proroka Mohameda či Svätej Trojice, ktoré uverejňoval týždenník Charlie Hebdo, boli často urážlivé, preto pripomínajú akurát svoje vlastné nepochopenie.
Charlie Hebdo roky útočí satirou proti špinavým praktikám veľkej politiky a veľkého biznisu. Vysmieva sa aj z ľudskej zloby a fanatizmu, ktorý robí z náboženstiev zdroj nenávisti a útlaku po celom svete. Vysmievať sa z normálnych ľudí, ktorí nemôžu za to, kde a komu sa narodili, to by mohol byť nevkus. Vysmievať sa z autorít, svetských či náboženských, z ich pokrytectva a falošného pátosu, je však zdravé a všeobecne prospešné.
Práve pre prejavy, idúce možno až na hranu, predsa chránime slobodu prejavu! Voltairovské „Nesúhlasím s tým, čo hovoríš, ale do poslednej kvapky krvi budem brániť tvoje právo povedať to“ sa predsa netýka prejavov, ktoré všetkým rovnako lahodia. Týka sa prejavov, s ktorými nemusí panovať všeobecný súhlas, ba ktoré niekedy môžu urážať niečie cítenie.
Práve pre ne je tu naša sloboda slova (nie, fašisti sa nemajú prečo tešiť: ani takto chápaná sloboda slova nechráni ich prejavy smerujúce k potláčaniu práv iných). Keby táto sloboda nechránila prejavy, s ktorými mnohí nesúhlasia, alebo ktoré niekoho urážajú, bola by to len prázdna floskula. Načo by komu bola, keby všetci hovorili, písali a kreslili iba také veci, ktoré nevyvolávajú nesúhlas?
Redakcia Charlie Hebdo dostávala po celé roky vyhrážky, šéfredaktor bol na zozname terčov Al-Kajdá a pred štyrmi rokmi im fanatici podpálili kancelárie. Pokračovali však vo svojej práci ako slobodní ľudia, a niektorí preto v stredu i zomreli. Sú to bez akéhokoľvek preháňania hrdinovia boja za slobodu slova. Stotožniť sa s nimi znamená stotožniť sa s touto slobodou. S holým zadkom proroka na tej či onej kresbe (každý sme sa s jedným narodili…) to nemá vonkoncom nič spoločné.
Mimochodom, táto sloboda patrí aj po parížskej čiernej strede k tomu najlepšiemu, čo môžeme naďalej ponúkať svetu. Nie nenávistné výzvy do zbrane či prostoduché úvahy o definitívnom konci „multi-kulti“ a o deportáciách „cudzích prvkov“ z Európy.
Nič nie je trápnejšie, ako keď takéto a podobné výkriky zaznievajú v krajine, ktorá patrí k najuzavretejším v Európe. Ale veď hej. Aj zoznamy Židov u nás predsa radi zostavujú takí, čo v živote nijakého nevideli, a Maďarov za Dunaj svojho času najhlasnejšie posielal istý opilec zo severu krajiny, kde žije asi päť a pol príslušníka tohto etnika. Prečo sa potom vlastne čudovať, keď sa v štáte, ktorý takmer neprijíma utečencov a ktorý cudzinci ani veľmi nevyhľadávajú, odrazu vyrojí toľko odborníkov na islam a multikultúrne spolužitie v Európe…