Na rozdiel od biblického rozprávania v aktuálnom príbehu, kde v úlohe syna vystupuje Grécko, však na jednej strane chýba katarzia a na strane druhej schopnosť odpúšťať.
Grécki politici navonok vystupujú tak, ako keby nedlhovali peniaze oni, ale vlastne druhá strana je vinná za to, že im požičala. Prejesť si svoju budúcnosť, sfalšovať štatistiku a potom sa tváriť, že celý svet im ubližuje, nie je ani „cool“, ani radikálne ľavicové, je to strašne nezodpovedné.
Navyše, smutné je, že krajina žila tri desaťročia vďaka štedrým eurofondom nad svoje pomery („hladných krkov“ v EÚ bolo do roku 2004 oveľa menej), za celý ten čas však nedokázala postaviť svoju ekonomiku na nohy.
A čo je ešte horšie, Gréci si na takýto život zvykli a berú ho ako štandard. A pritom by stačilo, keby sa pozreli kúsok za svoje hranice – do susedného Bulharska, ktorého ekonomika stojí tiež na cestovnom ruchu. Ak priemerný ročný zárobok je tu 2 924 eur, prečo by mal byť potom 8 371 eur v Grécku? Gréci by si už konečne mali uvedomiť, že každý sa môže prikrývať len takou perinou, na akú má.
Na druhej strane európski politici sa tvária, ako keby boli hluchí a slepí. Aj keď mnohí ekonómovia tvrdia, že grécky dlh je v podstate nesplatiteľný a treba ho reštrukturalizovať, predstavitelia EÚ tvrdošijne nástoja na tom, že musí byť celý splatený. Lenže ako, keď už bol niekoľkokrát reštrukturalizovaný a odpustený a výsledok je taký, aký je? Ako sa hovorí, kde nič nie je, ani smrť neberie.
Súčasnú situáciu tak asi najlepšie charakterizujú slová nemeckého ministra financií Wolfganga Schäubleho: „Dohodli sme sa iba, že spolu nesúhlasíme.“ Aj keď sa zdá že postoje oboch strán sú momentálne nezmieriteľné, je pravdepodobné, že na nejakom spoločnom riešení sa skôr či neskôr dohodnú. Odchod Grécka z eurozóny by mal negatívny dosah tak na samotnú eurozónu, ako i na Helénsku republiku.
Grécke koketovanie s myšlienkou, že keď sa nedohodnú s Bruselom, tak im pomôže Peking alebo Moskva, má tú chybičku krásy, že Číňania už naznačili, že nevidia dôvod, aby nalievali peniaze do krajiny s takou obrovskou sekerou, kde pravdepodobnosť, že by bola schopná svoje záväzky splatiť, sa rovná nule.
Trocha iná situácia je v prípade Ruska. Napriek zhoršujúcej sa ekonomickej situácii je v záujme Ruska mať svojho trójskeho koňa v rámci EÚ. Je príznačné, že prvý zahraničný diplomat, ktorého nový grécky premiér prijal, bol ruský veľvyslanec. Po prípadnom grexite by Moskva získala nielen vplyv nad Aténami, ale posilnila by svoju „ortodoxnú alianciu“, ktorá na Balkáne vždy fungovala.
Je preto bytostným záujmom EÚ udržať Grécko v eurozóne i v EÚ. Peniaze sú iste dôležité, ale ešte dôležitejšie je prebrať zodpovednosť za spoločný osud Európy.