Náš prezident to v tomto prípade zhrnul celkom racionálne. Slovensko naozaj Ukrajine prejavuje nielen verbálnu, ale aj celkom konkrétnu solidaritu. Jej najvyšším prejavom bolo spustenie reverzného toku plynu. Mimochodom, o našej pomoci Ukrajine (s výnimkou dodávok zbraní) rokoval v Kyjeve ešte začiatkom mesiaca aj Fico.
Na Slovensku nepochybne existujú ľudia, ktorým imponuje kombinácia pravoslávnej pompy, mesianistických rečí o dejinnej úlohe Ruska a vlády silnej ruky, čo sú tri hlavné atribúty propagandy Vladimíra Putina. Ich hrôza z faktu, že v otvorenom svete je zložitejšie orientovať sa ako vo svete s nalinkovanými siločiarami, ich v niektorých prípadoch doviedla až k rýdzej nenávisti a zlomyseľnosti, s akou vítajú každý európsky problém.
Existujú u nás aj otvorení či skrytí fašisti, ktorí majú k Putinovej politike rovnako vrelý vzťah, aký k nej majú ich extrémistickí pobratimovia z podobných združení po celej Európe. Ruka v ruke s pohrobkami stalinizmu, pre ktorých bol Západ vždy stelesnením všadeprítomného zla na Zemi.
Títo ľudia sotva kedy pochopia, že vlastne urážajú ruský ľud, keď o ňom v súlade s propagandou tamojších štátnych médií tvrdia, že potrebuje akúsi špecifickú – rozumej nie „západnú“, demokratickú – cestu. Máme svoje vlastné neblahé skúsenosti s tým, aký typ politikov sa podobnými konštrukciami zvyčajne oháňa.
Čo toto všetko vypovedá o názoroch na sankcie? No práveže nič. Nepochybne by bolo dobré, keby európsky hlas znel jednoznačne. Nie však predtým, ale až potom, ako si členské krajiny vyjasnia stanoviská a dohodnú sa na spoločnom.
Iste, ono to vždy vyzerá akosi ráznejšie, keď vládca udrie v Kremli do stola a ešte v tej sekunde sa trasú taniere a príbory od Smolenska po Vladivostok. V dnešnej Európe si však okrem iného zakladáme na diskusii a hľadaní konsenzu. Toto by mali zasa pochopiť tí extrémisti z opačného názorového tábora, ktorí akoby sa už nevedeli dočkať vypuknutia nejakého nového obludného konfliktu doslova za našimi humnami.
Ak je niečo na Ficovych slovách o zmiernení sankcií smiešne, je to ich mizerné načasovanie. Keď chváli prímerie týždeň po tom, čo separatisti bez ohľadu naň obsadili Debaľcevo, a dva dni pred schôdzou ministrov zahraničných vecí krajín minskej štvorky v Paríži, kde sa pokúsia opäť presadiť očividne nerešpektovanú a fakticky zastavenú mierovú dohodu, vyznieva ako politik bez zmyslu pre realitu.
Pre samotnú otázku, či je v Európe možné diskutovať o sankciách, je to však irelevantné.