Víťazstvo Syrizy a prípadné väčšie ústupky jej požiadavkám pochopili ako hrozbu, ktorá prináša nový moment do už existujúcej hrozby nacionalistického extrémizmu na kontinente.
Majú tie dva fenomény niečo spoločné? Majú, lenže mainstream sa ich nezbaví, dokiaľ neuzná svoju vlastnú vinu.
Vzbura proti politike škrtov a šetrenia, ktorá momentálne obchádza Európu, nie je vzburou proti nejakému nadzemskému a univerzálne danému súboru jednoduchých právd o fungovaní ekonomiky. Je to vzbura proti konkrétnej politike, ktorou sa majú riešiť štátne dlhy. Problém bol už (aj u nás) stokrát viac či menej jednoducho opísaný, napriek tomu zostáva politický a ekonomický mainstream v zajatí svojej vlastnej mytológie.
Vzbura, o ktorej je reč, je vzburou proti modelu, ktorý v nerovnovážnej menovej únii pracoval v prospech (najmä) nemeckého hospodárstva. Aby mohli chudobnejšie štáty absorbovať exporty z bohatého severu, požičiavali si na ne. Samozrejme, v bankách bohatého severu. Juh nefinancoval svoj rast, ale prebytky zo severu, navyše za ne ešte platil severu úroky.
Keď si po roku 2007 pre kolaps finančného systému odrazu nebolo kde požičiavať, znásobil sa efekt aj rôznych miestnych problémov, napríklad nehanebnosti, s akou sa grécke podnikateľské elity roky vyhýbali daniam. Zrodila sa „dlhová kríza“ a banálna rozprávka o sporivom severe a rozhadzovačnom juhu. O tom, ako sa sever milosrdne skladá na záchranu nehodných bratov z juhu, ktorí majú byť vďační a držať „hubu a krok“.
Z dlhu a deficitu sa stali hororové rekvizity, ktorými sa odvtedy strašia voliči na severe i juhu Európy, ale hlavne sa z nich stali (vzorne po protestantsky, povedzme uštipačne) morálne kategórie: šetrenie je vrcholná cnosť, ktorou sa nám majú preukazovať naši politici. Aj keby nás pre to šetrenie mali vyhladovať na smrť.
Čo čert nechcel, to vyhladovanie, našťastie zatiaľ len obrazne, je v Grécku aj jediným hmatateľným výsledkom takej politiky. Úroveň života normálnych Grékov spadla takmer do mimoeurópskych hĺbok, kým krajina sa k vybŕdnutiu z dlhov nepriblížila ani o piaď. Grécke hospodárstvo nepochybne potrebuje reformy. Je možné, že Syriza svoje sľuby gréckym voličom nesplní. Nie je však nič prekvapujúce, tobôž extrémne či škandálne na tom, ak od Európy žiada prehodnotiť politiku, ktorá nikam nevedie.
Kríza na iných miestach v Európe vyniesla k nebývalej popularite pravicový nacionalistický extrém, ktorý je šovinistický a otvorene protieurópsky. Ak v štátoch, ako je Grécko, vyniesla k víťazstvu niekoho, kto možno svojim ľuďom sľubuje až príliš ľahké východiská, ale zároveň je proeurópsky, ochotný diskutovať a žiada len úľavu v tempe obnovy, európsky mainstream by to mal pochopiť ako svoju šancu, nie hrozbu.