Byť politickým trpaslíkom nie je samo osebe zavrhnutiahodné. Všelikde po svete sú v parlamentoch ministrany, ktorých význam je často oveľa väčší, ako by sa zdalo iba z pohľadu na počet získaných hlasov vo voľbách. Také menšie strany môžu byť závažím na váhach, ktoré rozhodujú o tom, kto v krajine vládne. Môžu dokonca plniť úlohu dôležitého programového a ideového centra. Kde by napríklad bola slovenská pravica programovo, ale čiastočne i personálne, po konci mečiarizmu, nebyť malej Demokratickej strany?
Problém dnešných stredopravých trpaslíkov na našej scéne je však v tom, že sú to práveže trpaslíci programoví, ideoví i personálni. Projekty, ktorých jediným dôvodom vzniku boli väčšinou nenaplnené ambície jednotlivcov z nejakých väčších strán, takými u nás až na zopár výnimiek aj zostávajú (takou výnimkou mohla byť historicky napríklad SDKÚ Mikuláša Dzurindu, ktorá je však už tiež minulosťou).
Problém slovenskej opozície je aj v tom, že neexistuje nik, kto by tých trpaslíkov mocensky stmelil. S trochou predstavivosti mohla napríklad vláda Ivety Radičovej fungovať ďalej okolo silnej SDKÚ. Nikto taký sa však v opozícii dnes nenachádza a sotva sa niekto taký nájde do budúcoročných volieb. Radoslav Procházka má mierny náskok v prieskumoch, ale výrazný deficit v hodnovernosti. KDH zostáva v zajatí svojich siedmich-ôsmich percent, a hoci OĽaNO je občas v prieskumoch schopné vystreliť, na vládu s ansámblom Igora Matoviča by sa dnes spoliehal iba politický samovrah.
Iný problém je, samozrejme, moloch jednej superstrany, v ktorej sa všetko odohráva zásadne zhora nadol a v ktorej nemá šancu na prežitie žiadna iniciatíva jednotlivcov, ktorá by nebola posvätená najvyššími miestami. Stabilita a jednota takého Smeru môže byť do poslednej chvíle úžasná – a potom odrazu imploduje, pričom nik do poslednej chvíle nebude vedieť, že je to chvíľa posledná. Momentálne sa zdá byť zažehnaná snaha predsedu Smeru utiecť a nechať svoj výtvor napospas. Bude to tak aj o rok, o dva, tri…?
Voliči opozície si môžu byť istí, že nech sa rozhodnú, ako chcú, voliť budú neistotu a nízku stabilitu. Voliči Smeru si zasa istotou a stabilitou svojej voľby môžu byť istí čím ďalej, tým menej.
A čo obsah volieb? No práve. Hľadiac na to, kam sa u nás v poslednom roku stáča verejná diskusia, radšej nemyslieť. Budeme sa rozhodovať medzi konzervatívnymi a ešte konzervatívnejšími silami? Medzi šíriteľmi ruských lží o Západe na jednej strane a rusožrútmi na strane druhej? Chýba nám naozaj hodnoverná pravica i ľavica. Chýba nám perspektíva stability dlhodobejšej ako jedno volebné obdobie a opretej o pevnejšie základy, ako je vôľa jedného politika udržať si moc. Budúcoročné voľby opäť prerozdelia kreslá v parlamente, ani jeden z týchto problémov však nevyriešia.