Jedinou výnimkou bolo Tunisko, ktoré ostatným arabským krajinám ukázalo, že prostredníctvom demonštrácií je možné zbaviť sa diktátora, následne uskutočniť voľby a prijať demokratickú ústavu. Navyše, sekulárny režim, v ktorom po voľbách došlo k pokojnému odovzdaniu politickej moci – to je v týchto končinách niečo nevídané.
Akokoľvek bola demokracia v Tunisku krehká, krajina bola v mnohých aspektoch akousi oázou pokoja v rozbúrenom arabskom svete. Svedčí o tom aj fakt, že islamisti sa nedokázali presadiť doma, a tak odchádzali do Sýrie.
To všetko sú pravdepodobné dôvody, ktoré natoľko iritovali džihádistov, že sa rozhodli v múzeu Bárdú v Tunise vykonať svoj ohavný čin. Tŕňom v oku im bol západný charakter režimu a masaker mal preto za cieľ podkopať jeho krehké základy.
Islamisti možno na chvíľu zastrašia ľudí v regióne, lenže v konečnom dôsledku svojimi činmi proti sebe popudia jeden arabský národ za druhým. V súčasnosti je síce ťažko predstaviteľné, aby svoje sily v boji proti terorizmu spojili iránski šiiti a saudskoarabskí sunniti. Ak sa však proti tzv. Islamskému štátu dokázali spojiť takí úhlavní nepriatelia, akými sú Washington a Teherán, tak nie je vylúčené, že k takejto veľkej moslimskej aliancii proti IŠ raz dôjde a bude to v záujme všetkých.