Človek, čo by si to pomyslel, by však nebral do úvahy skutočnosť, že naša politická scéna sleduje v prvom rade svoje, až potom (možno) štátne záujmy.
Nevieme ešte, ako sa to skončí tentoraz, no scenár sa nebezpečne opakuje. Nový predseda parlamentu Peter Pellegrini vyhlásil voľbu predsedu NKÚ na schôdzu, ktorá sa práve začala. Smer zatiaľ nahlas nezmenil svoje pôvodné stanovisko, podľa ktorého podporí iba takého kandidáta, ktorý bude mať za sebou podporu kompletnej opozície. Opozícia, ktorej post predsedu NKÚ v rámci nepísaného úzu náleží, má pripravených najmenej troch rozličných kandidátov… Strana SaS, ktorá sa medzitým rozpadla a prišla aj o svoj poslanecký klub v Národnej rade, tvrdí, že podľa vnútro opozičnej dohody z roku 2012 post, o ktorom sa má hlasovať, prináleží len a len jej. Preto má už prichystaného svojho kandidáta, ktorým je starosta Terchovej.
Kresťanskí demokrati a Most – Híd majú tiež svojho kandidáta. Ako hovoria, práve preto, lebo klub SaS už neexistuje a v Národnej rade sú de facto len tri opozičné zoskupenia: okrem týchto dvoch už iba Obyčajní ľudia (nech je to, čo chce). Ján Figeľ a Béla Bugár preto očakávajú len odpoveď Igora Matoviča na ich výber bývalého štátneho tajomníka ministerstva vnútra.
Ešte je tu SDKÚ Pavla Freša. Má síce iba dvoch poslancov, z ktorých jeden (Ľudovít Kaník) sa najnovšie javí byť už takmer tiež na úteku, no v navrhovaní osoby nového predsedu NKÚ jej to nijako nebráni. Prečo by aj? Veď ak môže mať tento úrad dodnes na svojom čele kandidáta strany, ktorú medzitým zhltli dejiny, prečo by sa história nemohla zopakovať aj s nasledujúcim predsedom? Koniec koncov bývalý šéf SIS, ktorého navrhujú, by mal od chvíle, keď sa politický osud frešovcov naplní, svojím spôsobom najbližšie k ideálu „nestraníckeho“ kandidáta.
Summa summarum, ak chce Smer naozaj zvoliť (lebo bez hlasov vládnej strany to nepôjde) nového šéfa kontrolného úradu, musí prestať kádrovať a hrať sa hru na „jednotnú opozíciu“. Nič také nebolo a nebude a v Smere to dobre vedia. Vedeli to, samozrejme, od začiatku; opakovaný vtip však už prestáva byť vtipom. Úrad potrebuje zo zákona nové vedenie a je jasné, že v našej partokracii nie je reálne očakávať, že by nové vedenie mohlo prísť odniekiaľ z rýdzo nestraníckeho prostredia. Čokoľvek, čoho sa dotkne náš parlament, mení sa na politikum. Ak Smer mieni vážne svoje tvrdenie, že chce zachovať úzus o opozičnom predsedovi NKÚ, mal by prestať robiť to, čo vyčíta opozícii: politikárčiť.
Čo sa opozície týka: nepatrí sa kopať do mŕtvoly, ale naša opozícia predsa nemôže byť mŕtvolou. Veď ako by sa potom podľa platných zákonov mohla zúčastňovať na voľbách? Hoci pravda je, že vo chvíľach, keď jej program nedodáva svojou činnosťou vládny Smer, je celkom nehybná. Nanajvýš sa tíško rozkladá.