Výťah (diaľnica) premáva len asi tak po desiate poschodie, potom treba prejsť pár poschodí po schodoch, potom možno zasa kúsok výťahom… a tak to pokračuje až na vrchol. Nuž hej, výhľady z najvyšších poschodí sú prekrásne, ale kto by sa tam dobrovoľne trepal?
Rozmaznaní zahraniční turisti sotva, o zamestnávateľoch nehovoriac. Na tých poschodiach nič poriadne nefunguje. Omietka padá, hrozí porušenie statiky. Čo malo zdravé nohy, zutekalo na bohaté prízemie alebo niekam von.
Dokedy asi takáto stavba vydrží a neprivalí ignorantov zo spodných poschodí? Aj keby vládne sociálne balíčky nemali byť z politického hľadiska ničím iným ako ťahákmi na voličov, potreba pomôcť zanedbaným a chudobným regiónom je reálna.
Dokonca taká reálna, že by sa nemala považovať za bonus, darček navyše, ale za povinnosť každej vlády, ktorá si uvedomuje, v akom stave je naša „budova“ ako celok.
Vôbec nič na tom nie je nezvyčajné. Po celom svete štáty rozoznávajú svoje bohatšie regióny a, naopak, oblasti, ktorým treba pomôcť pred úpadkom. Práve tak ako vyspelé krajiny používajú progresívny daňový systém, v krajinách s nerovnomerne rozloženou mierou vývoja sa používa aj systém, v ktorom chudobnejšie oblasti majú rozličné úľavy.
V tom prvom prípade sa v štáte prerozdeľujú financie, v druhom môžeme povedať, že sa prerozdeľuje hrubý domáci produkt. Či už v podobe priameho daňového zvýhodnenia firiem, ktoré v takom regióne podnikajú a zamestnávajú ľudí, alebo investičných stimulov v podobe odpisov investícií. Výška takých odpisov pritom v niektorých štátoch môže siahať až do dvesto a viac percent.
Nie každý Revúčan, Rožňavčan či Kežmarčan môže odísť pracovať a žiť do Bratislavy, a ani to nie je žiaduce. Pre Bratislavu samotnú, ale najmä pre tie časti Slovenska, ktoré zostávajú podvyživené. Na druhej strane, diaľnica, ktorá síce je potrebná, tiež nemôže viesť do každej doliny a dediny.
Regióny, ktoré zaostávajú, sa v celoštátnom porovnaní vyznačujú nielen vysokou nezamestnanosťou (niekde až do 30 percent), ale aj najnižšími mzdami tých šťastlivcov, ktorí pracujú.
Z kombinácie všetkých faktorov vyplýva, že sú to aj oblasti s najnižšou kúpnou silou obyvateľstva, kde nie je jednoduché podnikať či živnostníčiť a udržať sa pritom nad vodou. Zvýhodnenie miestnych firiem možno preto považovať za prémiu, ktorú im štát ponúka za podnikanie v nepriaznivých podmienkach.
Samozrejme, že každé takéto opatrenie sa dá zneužívať a bude sa preto musieť poriadne kontrolovať. Samozrejme, že nesmie stačiť, aby si bratislavská firma niekde v Rimavskej Sobote urobila schránku. To sú však technikálie, ktoré nijako nezmenšujú potrebu urobiť niečo s hornými poschodiami našej budovy. Aby na nás nespadli.