Po skončení funkčného obdobia trojice ústavných sudcov Národná rada zvolila šiestich kandidátov, no Andrej Kiska z nich vymenoval jedinú sudkyňu. Ostatných odmietol. Všetci piati nevymenovaní kandidáti sa obrátili na Ústavný súd tvrdiac, že vymenovaním len jedného, a nie troch sudcov, došlo k porušeniu ich práv.
ÚS im dal z väčšej časti za pravdu, keď sa vyslovil, že sa porušilo ich právo na prístup k voleným a iným verejným funkciám (čl. 30, ods. 4 Ústavy SR) v spojení s povinnosťou štátnych orgánov konať iba na základe ústavy v jej medziach a v rozsahu a spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 2, ods. 2). Dospel k záveru, že vychádzajúc z určitých článkov ústavy „jednoznačne vyplýva povinnosť prezidenta, aby z dvojnásobného počtu kandidátov vymenoval presne polovicu za sudcov Ústavného súdu“.
Občan a teda i kandidát na sudcu ÚS má právo, aby voči nemu orgány verejnej moci postupovali v súlade s právnym poriadkom. Keď to tak nie je, porušujú sa jeho práva.
V čom spočíval nosný dôvod rozhodnutia ÚS? Zjednodušene povedané: hlava štátu nie je len odovzdávačom menovacích dekrétov, ale má právomoc reálne rozhodnúť. Keď napríklad v prípade generálneho prokurátora dostáva na jednu funkciu jediný návrh, musí mať možnosť ho za určitých podmienok odmietnuť. Na sudcov ÚS však dostáva dva razy viac kandidátov, ako má vymenovať sudcov.
Tu priamo ústava určila priestor na jeho rozhodnutie, pre výber z predložených návrhov. ÚS pripomenul povinnosť prezidenta zabezpečovať svojím rozhodovaním riadny chod ústavných orgánov, ktorého predpokladom je ich úplné personálne obsadenie i to, že podmienky na uchádzanie sa o funkciu sudcu ÚS sú najprísnejšie zo všetkých ústavných funkcií.
Nik nespochybnil, že ich všetci navrhnutí kandidáti spĺňajú. Nemožno na základe ústavy ani zákonu neznámych ďalších kritérií odmietnuť kandidátov.
Nález obsahuje odborne zaujímavé formulácie o charaktere rozhodnutí hlavy štátu. Sú tu ostré formulácie na adresu poradného výboru na preskúmanie vhodnosti kandidátov na sudcov ÚS: „Rozhodnutie o zriadení poradného výboru nemá oporu v ústavnom texte ani v inej zákonnej úprave, a preto porušuje ústavný príkaz čl. 2, ods. 2. ústavy.“ Ale nedospel k záveru, že jeho pôsobenie porušilo práva sťažovateľov. Dá sa predpokladať, že by asi netoleroval jeho pôsobenie pri ďalšom vymenovaní ústavných sudcov.
Ústavný súd zrušil rozhodnutia o nevymenovaní troch kandidátov a prikázal prezidentovi vo veci znova konať a rozhodnúť v súlade so záväzným právnym názorom ÚS. V snahe o jasnosť zhrnul ho takto: „Z predložených kandidátov na sudcov Ústavného súdu vybrať potrebný počet sudcov, a tak odstrániť dôvod porušenia základných práv a slobôd sťažovateľov.“
Onedlho by mal o sťažnostiach zvyšných dvoch kandidátov rozhodnúť iný senát ÚS, ktorý je viazaný právnym názorom vysloveným v predchádzajúcom, teda v tomto rozhodnutí. Vzhľadom na totožnosť vecí sa dá očakávať i obdobné rozhodnutie.
Ale aj keby sa iný senát vybral cestou zjednocovania právnych názorov v pléne ÚS, čiže keby požiadal plénum o možnosť odchýliť sa od nálezu III. ÚS 571/2014 a dostal by jeho súhlas, nič to nemení na záväznosti tohto rozhodnutia Ústavného súdu.