Dovolím si nadviazať na niektoré myšlienky, ktoré pri príležitosti tohto dňa vyslovil riaditeľ slovenskej pobočky Medzinárodného tlačového inštitútu (IPI) Pavol Múdry. Podľa neho by si mala väčšina slovenských novinárov uvedomiť, že novinárčina je hľadanie pravdy a súvislostí a že médiá by mali ísť všeobecne menej po osobách a viac po veci.
Ak P. Múdry hovorí, že sa veľmi často stáva, že „máme osobu, ktorú si vyberieme, a tú médiá zlikvidujú alebo sa snažia zlikvidovať namiesto toho, aby išli po podstate veci“, alebo že sa mu nezdá „žurnalistika typu – hľadám si nepriateľa a potom robím žurnalistiku, čo je na Slovensku dosť bežné“, môžem s ním len súhlasiť. Skúseností, ktoré ma k tomuto názoru oprávňujú, mám nekonečne veľa.
Plne rešpektujem, že limity prijateľnej kritiky sú u politikov širšie ako u súkromnej osoby. Politik sa vedome podrobuje dôkladnej kontrole každého slova médiami a verejnosťou. Preto musí preukázať vyššiu mieru tolerancie.Robert Fico
Rovnako ma k uverejneniu mojej úvahy k Svetovému dňu masmédií viedli – pri všetkej úcte k dobrým diplomatickým vzťahom s USA – slová veľvyslanca Spojených štátov amerických o Slovensku ako o domove silnej slobody tlače a súčasne jeho obava zo zjavných pokusov vládnych činiteľov, sudcov a ďalších elít zastrašovať tlač hrozbami žalôb na ochranu osobnosti.
S hodnotením kvality slobody tlače súhlasím. Po roku 1989 sme sa aj v oblasti médií správali pápežskejšie ako pápež, výsledkom je prakticky neobmedzená sloboda tlače a zdecimovaná ochrana fyzických a právnických osôb pred neoprávnenými zásahmi do ich práv.
S vyslovenou obavou nesúhlasím. Treba pripomenúť, že je priepastný rozdiel v chápaní slobody tlače a jej ochrany v USA a v Európe. V Európe ústavy a listiny práv a slobôd, ako aj Európsky dohovor o ľudských právach a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) nepovažujú slobodu prejavu a tlače za absolútne právo. Priamo predpokladajú, že táto sloboda môže byť legitímne obmedzená, ak neoprávnene zasahuje do iných práv.
Európska koncepcia je postavená na posudzovaní proporcionality medzi ochranou slobody tlače na jednej strane a ochranou iných práv na strane druhej. Sloboda prejavu a tlače nie je preto nadradeným právom nad právom na ochranu osobnosti fyzickej osoby.
Tieto práva sú si rovnocenné, a pokiaľ sloboda tlače prekročí povolené hranice, fyzická osoba vrátane politika je oprávnená žalovať médium a dožadovať sa nápravy a primeraného finančného zadosťučinenia.
Toto legitímne právo na ochranu nemožno považovať za zastrašovanie tlače. Bolo by v príkrom rozpore s koncepciou ochrany ľudských práv v Európe, pokiaľ by sa politici a verejne činné osoby stali bezbrannými terčmi nepravdivých a nevyberaných útokov médií.
Plne rešpektujem (rozhodnutie ESĽP vo veci Lingens proti Rakúsku), že limity prijateľnej kritiky sú u politikov širšie ako u súkromnej osoby. Politik sa na rozdiel od súkromnej osoby vedome podrobuje dôkladnej kontrole každého slova médiami a verejnosťou. Preto musí preukázať vyššiu mieru tolerancie.
Rešpektujem úlohu novinárov a médií ako „watchdog“, teda strážneho psa demokracie. Novinárska sloboda musí preto v sebe zahŕňať aj určitú mieru preháňania a provokácie (Prager a Oberschlick proti Rakúsku). Ak médiá hodnotia verejného činiteľa pri výkone jeho právomocí, prezumpcia ochrany slobody prejavu a tlače je veľmi silná.
Záujem na verejnej diskusii je v takomto prípade obrovský. Na druhej strane prezumpcia ochrany slabne, ak ide o zásahy médií do súkromnej sféry politika. Rovnako rešpektujem, že možno dokazovať správnosť tvrdenia, ale nie názoru či hodnotiaceho úsudku.
Napriek významnému postaveniu slobody prejavu a tlače v katalógu ľudských práv a veľkému priestoru na jej realizáciu v slovenských podmienkach sme svedkami veľmi častého zverejňovania nepravdivých informácií a vulgarizácie vyjadrení v tzv. mienkotvorných médiách a nelegitímneho zasahovania bulváru do súkromného života politikov a verejne činných osôb.
Proti takýmto nelegitímnym prejavom musia mať verejne činné osoby možnosť právnej ochrany. Médiá ignorujú tlačový zákon, neuverejňujú opravy nepravdivých údajov podľa zákonom stanovených požiadaviek alebo žiadosti o opravu jednoducho ignorujú. A súdne konania vo veci ochrany osobnosti trvajú roky, pričom súdy sú často pod nevyberaným tlakom dotknutých médií.
Okrem nebezpečnej tendencie uverejňovať v slovenských médiách čoraz viac nepravdivých informácií a znevažovať a urážať verejne činné osoby, je tu ešte nebezpečnejší trend. Niektoré médiá sa rozhodli namiesto svojho poslania objektívne informovať verejnosť robiť politiku.
Otvorene nahrádzajú úlohu opozície, stávajú sa politickou opozíciou, pritom sa chránia slobodou tlače a prejavu. Reagujú popudlivo, ak dotknutý politik na ne reaguje ako v štandardnom politickom súboji.
Ak chcú médiá robiť politiku – a niektoré ju aj robia – majú jedinú možnosť. Založiť si politickú stranu, vstúpiť do politického ringu a nezakrývať sa plášťom slobody tlače a prejavu. Ak teda veľvyslanectvo USA chcelo vyjadriť nejakú obavu ohľadne niektorých slovenských médií, táto je najrelevantnejšia.
(Robert Fico, predseda vlády SR, v rokoch 1994 až 2000 zastupoval SR v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.)