Koniec koncov žijeme v krajine, kde otázka: „A ty skade si?“ dodnes patrí medzi bojové zvolania otvárajúce krčmovú bitku.
Nestačí však váľať všetko na tých, ktorým sa často život scvrkol už len na jedinú silnú emóciu: strach. Pozornosť si zaslúži naša politická trieda, ktorá tento strach zneužíva. Strach plodí agresivitu a agresivita musí von. Aké šťastie, že naši politici vždy majú na koho ukázať prstom! A aké šťastie, že práve tá vystrašená, nedôverčivá, konšpirácie všade šípiaca časť verejnosti obyčajne ako prvá svoj hnev ochotne nasmeruje tam, kde jej ukážu tí, čo sú pre ňu inak len „nedôveryhodní lokaji cudzích síl a mocností“!
Nestarajte sa o to, že niet u nás sily, ktorá by zbúrala načierno postavené, pompézne nevkusné hrady a zámky prachatých primitívov. Radšej sa rozčuľujte nad „drzosťou“ ľudí, ktorí po tom, čo ich vyhodili z centier miest na perifériu, z periférie na vidiek a z vidieka na obecné smetiská za dedinami, nechceli žiť v králičích norách, a preto si načierno postavili provizórne chatrče.
Nech vás netrápia stovky miliárd, ktoré sa u nás ukradli, zdefraudovali, vytunelovali, „vysúťažili“ v tendroch, zašili, vyviezli do daňových rajov. Páchatelia sa vám dnes vyškierajú z obrazoviek ako smotánka. Zápach hnoja medzi prstami im neprekáža. Majú ho tam všetci, kto by na koho ukazoval? Nie, netrápte sa tými stovkami miliárd, ktoré nikdy v živote neuvidíte. Radšej sa rozčuľujte nad „parazitmi“ medzi nami, ktorí sú takí drzí, že „zneužívajú“ náš neuveriteľne štedrý, ba rozhadzovačný sociálny systém.
A, samozrejme, zahorte spravodlivým hnevom, že nejakí európski chytráci chcú do nášho raja pod Tatrami nasťahovať ďalších darmožráčov. Tentoraz dokonca takých, čo nevedia po slovensky a „nerozumejú našej kultúre“! Vystrašená, nedôverčivá, konšpirácie všade šípiaca časť verejnosti pritom nemá pochybnosti, akú kultúru prisúdiť azylantom: sú to určite špinaví paraziti, celí natešení, ako budú odsávať tie lukratívne a drahocenné životné minimá z nášho sociálneho systému.
Pohľad na to, aké vášne v časti verejnosti vzbudzuje predstava, že by na Slovensko malo prísť niekoľko stoviek ľudí utekajúcich pred vojnou a zmarom, je tristný. Ešte oveľa horší je pohľad na to, ako naši politici namiesto vecného riešenia logistického problému – ako prichýliť utečencov, z ktorých aj tak sotvakto zostane u nás žiť natrvalo – trápne hľadajú spôsoby, ako sa mu vyhnúť a povzbudzujú verejnosť v jej strachu, aby sa na ten strach potom mohli vyhovárať.
Úplne najhoršie však je, že na tom nie je nič prekvapujúce. Je to starodávny a odskúšaný recept: dajte ľuďom niekoho, kým môžu pohŕdať, pretože je na tom ešte horšie ako oni. A ľudia si potom prestanú všímať, ako pohŕdate vy nimi samotnými.