Kým v roku 2011 bolo za tieto činy u nás stíhaných 97 osôb, vlani už iba 40. Nuž hej, aj my by sme sa tešili. Keby sme si zamieňali počty stíhaných so skutočnými počtami zločinov z nenávisti.
Skutočné počty nepoznáme. Vďaka sobotňajším udalostiam v hlavnom meste, ktoré sa pre svoj rozsah a publicitu nedali ututlať, si však aký-taký obrázok urobiť môžeme. Koniec koncov na svoje pomery sa väčšina z tých násilníkov nesprávala nijako výnimočne.
Ak raz extrémisti dokráčajú do národného parlamentu, rozhodne to nebude preto, že by sa tu nimi niekto príliš zaoberal.
Takto sa predsa správajú vždy, keď zavítajú na futbal, aby sa po ňom rozpŕchli vybiť si adrenalín kamsi do mesta. Keď vtrhnú na nejaký koncert, aby tam mlátili „feťákov“ (rozumej každého, kto má dlhšie vlasy a komu steroidy nešpliechajú z tupých zrakov). Keď v tlupách útočia na každého, kto im pripadá ako cudzinec, nedajbože „čierny“ cudzinec. Keď pred barom dokopú mladíkov pre ich občianske a ľudské postoje.
Lenže pri tom väčšinou kamery nie sú a obete sa musia spoliehať na dobrú vôľu „orgánov“ vyšetrovať nielen bitku, ale aj tie nenávistné motívy. Ako často sa to deje? Lepšie povedané, ako často sa to nedeje? Koľko zločinov z nenávisti u nás končí v spisoch ako obyčajné výtržnosti? Ťažko bojovať proti extrémizmu, keď to pre mnohých predstavuje len „prácu navyše“. Sprísnenie pravidiel na demonštrácie a pochody, ktoré v pondelok avizoval premiér, by mohlo byť cestou, ako obmedziť aspoň tie najmasovejšie zrazy násilníkov. Počkajme si však na výsledok: podobné sprísnenie napríklad nesmie byť nijako zneužiteľné v bežnom politickom boji.
Zákony však nie sú jediným problémom. Darmo budeme kritizovať policajtov za to, že sa nečinne prizerajú nacistickým zrazom až dokiaľ sa, obrazne povedané, neobjaví prvá krv. Veď takmer celá spoločnosť sa im takto prizerá.
Ak raz extrémisti dokráčajú do národného parlamentu, rozhodne to nebude preto, že by sa tu nimi niekto príliš zaoberal a vyrábal z nich martýrov. Bude to skôr preto, lebo slovenská spoločnosť si svoje čierne svedomie zvykla riešiť podľa hesla: zíde z očí, zíde z mysle. O tom, že je to sebaklam, sme sa mohli presvedčiť už pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď odrazu odvšadiaľ povyskakovali ľudácke prízraky. Nijako ich neoslabilo, že štyridsať rokov „neboli na očiach“. A predvlani sme videli, ako prezieravosť oficiálnej scény a jej arogantné reči o tom, koho všetkého dokáže poraziť aj vrece zemiakov, prispeli v Banskej Bystrici k prvému významnému politickému úspechu ľudáctva u nás po viac ako pol storočí.
Podceňovanie sily a príťažlivosti krajnej pravice pre pauperizované vrstvy a neschopnosť politických a spoločenských elít postaviť sa za spoločný záujem prispievajú k úspechu politického extrémizmu viac ako všetky Kotlebove trápne prejavy dohromady.
Ak sa bude chcieť demokratická spoločnosť ubrániť extrémizmu, bude sa musieť naučiť proti nemu útočiť. Niet kam uhýbať a ustupovať.