Ba i komerčného využitia, čo je ešte horšie. Ak vraj ktosi nie je autorom budovy, nemal by ju ani fotiť. Neviem, či sa zákaz týka aj načierno postavených budov, no v tomto smere by bol viac ako prirodzený a pochopiteľný. Viaceré vily v Bratislave by sme potom už nikdy nevideli. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tento zákaz už mnohé mestské orgány rešpektujú dlho, aj bez súčasných zásahov Európskej únie.
Zákazy zobrazovania sa v minulosti viac-menej týkali živých bytostí, božstiev a svätcov. V islamskom prostredí to bola najmä obava, že by namaľované bytosti nemohli mať dušu, v iných náboženstvách išlo skôr o strach z pohanského polyteizmu, teda o obavy z vytvárania modiel. Podobné názory zrejme v celej EÚ prežívajú svoju renesanciu.
Napríklad v tomto zložitom multikulturálnom kontexte sa dá ťažko poprieť, že budova slovenského parlamentu žije svojím vlastným životom, osobitne, keď je v nej stále, aspoň podľa mesačných výdavkov, okolo 150 duší. Jedna z nich, ktorej nositeľom bol poslanec za OľaNO Branislav Škripek, už pred pár rokmi navrhla zákaz zobrazovania živých bytostí, ak sú obnažené.
Stropu Sixtínskej kaplnky vo Vatikáne, ktorý namaľoval Michelangelo, renesančný umelec neznalý prísneho zákazu v budúcnosti, hneď hrozil primeraný hrubší latexový náter, než pôvodný a povrchný, k akému dospel pomerne tolerantný Tridentský koncil v roku 1563.
Možno k tomu podotknúť, že Michelangelovi nikdy ani na um neprišlo maľovať, nieto fotografovať tajné hlasovacie lístky početných poslancov či iných hlasujúcich orgánov, ktoré sa k takým budovám viažu. Ak dokážu zákaz rešpektovať, iste sa uľaví mnohým turistom, najmä japonským, ktorí takmer automaticky cvakajú všetko, čo vo svete vidno.
V ústrety zákazu vychádza už aj Islamský štát, ktorý ničí hneď celé múzeá i s exponátmi, aby podobnej nekalej činnosti zabránil. Napokon zrejme budeme môcť fotografovať iba vlastné deti, nie však adoptované, pretože v tom prípade nie sme autori.
Pamätám si, ako sa mi pred mnohými rokmi prihovoril strážca s úctyhodným samopalom, s 11-milimetrovým kalibrom, v pohotovostnej polohe v Egyptskom múzeu v Káhire. Vypytoval sa ma na štúdium, na rodnú krajinu, na deti a vôbec na cestu. S rozhovorom bol asi spokojný, lebo ma vyzval, aby som si odfotil sarkofág kráľovnej Hatšepsovet, ktorý ležal vo veľkej sklenej vitríne kúsok od nás.
Neprimeranej odmene som sa bránil, ako som vedel, no márne. Pokuty v tomto prípade totiž vôbec nepôsobili nejakým milosrdným dojmom. Upozornil som ho – čo bol môj posledný zúfalý argument – že nemôžem vypnúť blesk a práve blesk podobným objektom strašne škodí. Priateľsky pobúchal po samopale a ostentatívne mávol rukou: „Neboj sa, pár bleskov ona ešte vydrží!“