Prekvapiť už nemôže ani to, že to robí tým najhorším možným spôsobom: oslobodzovaním ľudí podozrivých z nekalej činnosti. Čo však prekvapiť môže a musí, je nečinnosť rezortu justície. Naozaj sa u nás nenájde nikto, kto by urazeného bývalého „kráľa“ slovenskej justície usadil?
Štefan Harabin po svojom zosadení z pomyselného trónu slovenskej justície robí to, čo mu vždy išlo najlepšie. Kalí vodu.
Senát Najvyššieho súdu SR pod Harabinovým vedením v stredu oslobodil spod obžaloby expolicajta, ktorého prokuratúra viní z vyžiadania si a prebratia úplatku a ktorému za to Špecializovaný trestný súd v Banskej Bystrici vymeral podmienečný trest väzenia. Keďže prípad vyšetrovala inšpekcia ministerstva vnútra (v čase skutku išlo o aktívne slúžiaceho policajta), dozoroval prokurátor špeciálnej prokuratúry a súdil špecializovaný súd, pre Harabina ako zaprisahaného nepriateľa čo i len existencie týchto inštitúcií muselo ísť pri vyhlasovaní verdiktu o niekoľkonásobnú dávku potešenia.
Podľa Harabinovho senátu prokuratúra vraj dostatočne nepreukázala, že sa skutok stal. Pravdou je, že medzi dôkazmi proti podplatnému policajtovi boli odpočúvania, ktoré boli pôvodne nariadené v inom prípade. Možno ich preto súd nemal brať úvahy, a možno mal. Nešlo však o z brucha vymyslenú kauzu; medzi dôkazmi boli aj svedecké výpovede živých ľudí.
Nuž ale čo sa dá robiť, keď vám obhajca obžalovaného zaspieva na vašu obľúbenú nôtu vyhláseniami typu: „Inšpekcia slúži na čistky nepohodlných a odpočúva bez akéhokoľvek povolenia,“ všakže?
V prípade Viliama Mišenku, upodozrievaného z vrážd a momentálne obvineného z výbuchu v topoľčianskej firme Euromont, pri ktorom pred šiestimi rokmi zahynul jeden človek, a ktorého v stredu Harabin nariadil pustiť z väzby, nešlo primárne o inšpekciu a špecializovaný súd. Išlo však o ďalší typický prvok: ak sa chce, na všetko sa nájde písmeno, odsek, paragraf. Ak sa chce, písmenká zákona sa patrične ohnú a z útekovej väzby sa na slobodu dostane aj taký obvinený, ktorého musel pôvodne eskortovať náš vládny špeciál z Venezuely…
Štefan Harabin po svojom zosadení z pomyselného trónu slovenskej justície robí to, čo mu vždy išlo najlepšie. Kalí vodu. Po rokoch strávených na čele Súdnej rady, Najvyššieho súdu a ministerstva spravodlivosti si odrazu spomenul, že inšpekcia vyšetrujúca policajtov, ktorá po celý ten čas spadala pod ministerstvo vnútra, tam patriť nesmie. Nezabudol ani na svoj boj proti špecializovanému súdu a špeciálnej prokuratúre.
Predovšetkým však nezabudol vykladať zákony a právo tak, že laik v lepšom prípade neveriacky krúti hlavou, v horšom prípade mávne rukou nad justíciou, ktorá je nevyspytateľná a nedôveryhodná. Ak pritom náhodou nemávne rukou aj nad neharabinovskými časťami systému justície, ktoré nie sú schopné prísť s takým autoritatívnym výkladom zákonov a inštitúcií, ktorý by Harabin už nemohol ignorovať.