Na prvý pohľad sú na vine geopolitické okolnosti. Turecko na čele s prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom nechce dopustiť, aby pozdĺž jeho hraníc so Sýriou a Irakom vzniklo súvislé územie ovládané Kurdmi, čo by mohlo povzbudiť separatistické nálady v radoch jeho vlastnej pätnásťmiliónovej kurdskej menšiny. Práve pre známe pravidlo o „nepriateľovi môjho nepriateľa“ sa Ankara dlho odmietala vojensky angažovať proti Islamskému štátu. Keď však kurdskí bojovníci, z ktorých si USA pri náletoch na džihádistov spravili svoju pechotu, začali zaznamenávať víťazstvo za víťazstvom, Turecko náhle zmenilo prístup. Pripojilo sa k medzinárodnej koalícii proti Islamskému štátu, ale s podmienkou, že otvorí aj druhý front proti kurdským ozbrojencom.
Bojovníci Kurdskej strany pracujúcich, známej pod skratkou PKK, hodenú rukavicu zdvihli. Podľa tureckej opozície sa obnovením teroristických útokov zapojili do dôkladne vykalkulovanej vnútropolitickej hry prezidenta. Erdoganom založená strana totiž zažíva zložité obdobie. V júnových voľbách stratila absolútnu väčšinu v parlamente a nielenže nemá dosť síl na ústavnú premenu Turecka z parlamentnej na prezidentskú republiku, ale prvý raz po trinástich rokoch nedokáže ani vládnuť sama.
Erdoganova strana si môže robiť nádeje, že brnkaním na vlasteneckú strunu k sebe pritiahne stúpencov krajne pravicových nacionalistov.
Ak do troch týždňov nenájde koaličného partnera, krajinu čakajú predčasné voľby. V opakovanom hlasovaní môže byť všetko inak ako pred dvoma mesiacmi. Vtedy vládnucu stranu o jej monopol moci pripravila umiernená prokurdská strana, ktorá sa dostala do parlamentu, keď nečakane prekročila vysoký, desaťpercentný prah. Podarilo sa jej to vďaka tomu, že svojím programom ochrany práv všetkých menšín, nielen etnických a náboženských, ale napríklad aj sexuálnych, prilákala na svoju stranu i nemálo liberálne orientovaných Turkov, ktorí chceli oslabiť postavenie podľa nich príliš autoritárskeho a konzervatívneho prezidenta.
Terajšia bombová kampaň má všetky predpoklady rozloženie volebných preferencií premiešať. Obavy z novej teroristickej vlny a chaosu môžu u radových voličov posilniť volanie po silnom vodcovi, ktorý železnou rukou obnoví mier a poriadok. Erdoganova strana si môže robiť nádeje, že brnkaním na vlasteneckú strunu k sebe pritiahne stúpencov krajne pravicových nacionalistov, ktorí sú treťou najsilnejšou politickou silou v štáte. Vládnej propagande, ktorá sa snaží umiernenú prokurdskú stranu všemožne diskreditovať obvineniami z kontaktov s teroristami, však zjavne ide predovšetkým o to, aby od nej odplašila liberálnych sympatizantov. Ak sa jej to podarí, tak sa v Turecku už na jeseň môže obnoviť vláda jednej strany.