Viac ako sucha, čo ničí porasty kukurice, bez ktorej si len ťažko predstaviť chov rožného statku, sa poľnohospodári obávajú dôsledkov aktuálnej mliečnej krízy.
Slovensko bolo dlho krajinou, ktorá mala prívlastok agrárna. Za prvej ČSR sa nie neopodstatnene hovorilo, že je agrárnym príveskom vyspelejších českých krajov. Zanedlho sa však Slovensko, automobilový zázrak 21. storočia, môže stať krajinou bez zvierat. To nie je planá obava!
Skúste si pripomenúť, kedy a kde ste videli naposledy na Slovensku pásť sa dobytok. Tých miest, kde ho vídať, je čoraz menej. Takmer sme si na to zvykli a na nenormálnosť nás musia niekedy upozorniť až cudzinci.
Nedávno sa z cesty po Poľsku vrátili známi z Nemecka. Slovensko prešli naprieč od Tatier až k Dunaju a nešlo im do hlavy, že na celej tristokilometrovej ceste nevideli stáda dobytka. Naozaj, kde sa podeli, keď v Poľsku sa pasú v každej dedine?
Kravy sa podobne ako ošípané stali obeťou "modernizácie“ slovenského poľnohospodárstva, ktorou prešlo za posledných dvasaťpäť rokov. Niektoré čísla si treba pripomenúť, aby si súčasník uvedomil, čo sa vlastne prihodilo.
Početnosť stád dobytka klesla z 1,650 milióna kusov na menej ako pol milióna. Počet ošípaných sa scvrkol z 2,4 milióna na menej ako 700-tisíc kusov. Slovenskom sa neprehnala vojna, ale transformácia a privatizácia poľnohospodárstva a potravinárstva. A následne prišiel vstup do Európskej únie.
Za úpadkom živočíšnej výroby, aký nemá obdobu, boli na začiatku nezaplatené dodávky družstvám za milióny litrov mlieka, ktoré "zabudli“ zaplatiť čerstvo sprivatizované mliekarenské podniky. Neskôr mnohé z nich kúpili zahraničné firmy a po roku či dvoch ich zatvorili. Chov zvierat sa prestal rentovať a podniky sa jeden po druhom odstrihávali od živočíšnej výroby, akoby sa z nej šíril mor.
Na Slovensku zostalo niečo viac ako 500 mliečnych fariem. V roku 2009, počas veľkej mliečnej krízy, sme stratili 200 fariem. Koľko z nich prežije cyklicky sa opakujúce krízy v najbližších rokoch?
Už sme si takmer zvykli žiť bez dobytka. Tam, kde ho chovajú, už prekáža aj vidiečanom, lebo smrdí…
Krajina však potrebuje dobytok pre pôdu, pretože maštaľný hnoj udržiava jej úrodnosť, pre pravidelne kvitnúce lúky. A pravdaže, a či najmä, pre mlieko a mäso, o ktorom vieme s istotou, že je zdravé, nefalšované a čerstvé. Aj preto by sme sa mali inak pozrieť na krajinu, v ktorej žijeme.
Zdá sa, že v nej začína čosi citeľne chýbať: to, čo ju robí naozajstnou a plnokrvnou.