Dokonca Poľsko by vedelo pokryť slovenskú spotrebu mliečnych výrobkov, pretože je neuveriteľne nízka. Čo je to ani nie 160 kilogramov ročne priemerne na občana, keď lekári odporúčajú takmer o sto kilogramov viac. Nemci, Francúzi či Rakúšania skonzumujú dokonca viac ako tristo kilogramov na hlavu a rok.
Ako by však vyzerala krajina bez vlastného mlieka? Slovenské lúky a pasienky by prišli o zvieratá, ktoré zabezpečujú nielen zázračnú premenu trávy a sena na najcennejšiu živočíšnu bielkovinu mlieko, ale slovenská krajina by sa stala fádnou a nezaujímavou. Lúky sú pestrofarebné a voňavé tam, kde ich spásajú a kosia. Polia majú úrodnú pôdu tam, kde pestujú lucernu, ďatelinotrávy pre dobytok a hnoja role maštaľným hnojom.
Vidiek prosperuje tam, kde sa vyrába mlieko. Vedia to v Amerike, v západnej Európe aj na Novom Zélande. Tieto štáty, ktoré majú usporiadaný a našincami obdivovaný vidiek, zamestnávajú vo výrobe a v spracovaní mlieka desiatky tisíc ľudí. Konkurenciu drvia preto, lebo biznis s mliekom majú lepšie zorganizovaný.
Mlieko je indikátorom nielen zdravej výživy, ale aj ekonomickej vyspelosti tej-ktorej krajiny. Pre Slovensko – farmárov i politikov – je mlieko veľkou výzvou. Ak chceme mať prosperujúcu a upravenú krajinu a zdravých ľudí, potrebujeme vlastné mlieko. Teoreticky to vieme. A prakticky?