To najlepšie, čo nám ako laikom z týchto dumiek vyjde, je to, že bývalý šéf Najvyššieho súdu rozhoduje nie podľa zákona, ale podľa svojich nálad.
Všetky ostatné možné vysvetlenia sú už len horšie a horšie a škoda ich rozvíjať. Napokon, vieme dobre, akí útlocitní bývajú sudcovia v našom štáte na svoju dobrú povesť. Aj keby o ňu v skutočnosti prišli ešte niekedy dávno v minulom tisícročí.
Harabin by mohol uspieť na Ústavnom súde okrem iného aj preto, lebo on sám menil zloženie senátov spôsobom, ktorý vyvolával podozrenia z neústavnosti.
V každom prípade to, že sa senát Najvyššieho súdu riadený práve Harabinom vyznamenal nie práve konzistentným rozhodovaním o odvolaniach policajtov, ktorých predtým inšpekcia ministerstva vnútra obvinila z korupcie, už skonštatovali aj mnohí ich kolegovia sudcovia. Poslednou kvapkou bol pre mnohých rovnako nepochopiteľný oslobodzujúci rozsudok v kauze Duckého zmenky. Predsedníčka Najvyššieho súdu Daniela Švecová začala konať. Prvým výsledkom je utorňajšie rozhodnutie Sudcovskej rady NS o „zmene rozvrhu práce“, čo v praxi znamená, že Harabin zostáva predsedom senátu, akurát jeho senát nemá žiadnych členov, pretože tí boli preradení do iných senátov. Vrátane samotného predsedu, ktorého predsednícka funkcia týmto prešla do kategórie teoretických. Toto je zrejme iba začiatok, pretože už v septembri môže prísť na paškál aj jeho pôsobenie na čele Trestnoprávneho kolégia NS, čo je ďalšia funkcia, ktorú sa mu podarilo po odstavení od tej najvyššej získať. A napokon nemusí zostať ani len teoretickým predsedom senátu.
To všetko však závisí najmä od toho, či Švecová podá na neho okrem administratívnych, akým bola utorňajšia „zmena rozvrhu práce“, aj nejaké disciplinárne návrhy. Podľa niektorých, napríklad podľa Harabinovho dlhoročného kritika sudcu Petra Paludu, by Švecová nemala s disciplinárkou meškať už teraz.
Je jasné prečo. Štefan Harabin už pred utorňajším zasadnutím sudcovskej rady tvrdil, že návrh šéfky Švecovej je účelový a politicky motivovaný. A po zasadnutí pritvrdil tým, že Švecová je vraj rovno riadená ministrom vnútra Robertom Kaliňákom. Zároveň však naozaj platí, že takéto zásahy do zloženia senátov Najvyššieho súdu by nemali byť svojvoľné a mali by sa používať len vo výnimočných prípadoch. Paradoxne, či vlastne vôbec nie paradoxne, Harabin by mohol s takouto sťažnosťou uspieť na Ústavnom súde okrem iného aj preto, lebo on sám kedysi vo funkcii šéfa Najvyššieho súdu menil zloženie senátov spôsobom, ktorý vyvolával podozrenia z neústavnosti.
Ako vidno, bývalý najmocnejší muž slovenskej justície je určite konzistentný v jednom: je množstvo vecí, pri ktorých začne úzkostlivo dbať na zákonnosť a ústavnosť až vtedy, keď ich nerobí sám, ale niekto iný, ktorý ho nahradil vo funkcii. Čo je len ďalší z mnohých dôvodov, prečo to naša justícia určite prežije aj bez jeho funkcionárčenia.