Tak predovšetkým by mala umožňovať to, čomu sa nepekne hovorí reprodukcia pracovnej sily. Jednoducho povedané, minimálna mzda by mala jej poberateľovi poskytnúť aspoň taký životný štandard, aby sa vládal dovliecť do roboty aj zajtra, pozajtra, o mesiac… Nie je ťažké rozmeniť to na drobné.
Aby mohol človek pracovať (pokiaľ možno dlhšie ako mesiac), mal by mať na strechu nad hlavou, aspoň jedno teplé jedlo denne, topánky a odevy do rôzneho počasia. Mal by mať na dopravu do zamestnania. Mal by mať na lieky pre prípad choroby. A tak ďalej.
Zároveň by mal mať človek určite pocit, že pracovať sa mu vyplatí viac, ako nepracovať. Čo ho má o tom presvedčiť? Jedno teplé jedlo či topánky sotva. Práca má zmysel vtedy, keď dáva človeku nejakú perspektívu. Hovoriť o kariérnom raste nemá veľký zmysel, keďže minimálna mzda sa väčšinou spája s džobmi, v ktorých sa kariéra nerobí. Čo teda? Úspory? Počnúc smiešne nízkym životným minimom, cez smiešne nízke dávky, ani naša minimálna mzda nemôže byť iná, ako smiešne nízka. Tých 380 eur vám bude sotva stačiť na prežívanie, nieto ešte na nejaký pocit perspektívy.
Ak si vezmeme, že návrhy na zvýšenie minimálnej mzdy, na ktorých sa vláda, zamestnávatelia a odbory nedokážu celé mesiace dohodnúť, majú rozpätie 11, slovom jedenásť, eur (od 399 do 410), nemôže sa to javiť inak ako hrubý výsmech všetkým, čo si zo svojej mesačnej mzdy nemôžu odložiť ani toľko, koľko stojí minerálka, ktorú tripartita vypije počas svojich naťahovačiek.