Priepasť medzi Západom a V4 nielenže stále existuje, ale dokonca sa začína prehlbovať. Problém je v rozdielnom vnímaní samých seba a v rozdielnych očakávaniach. Nie je to tak dávno, čo Nemecko kritizovalo prístup Talianska, ktoré utečencov "šibovalo“ na sever, čím porušovalo európske azylové dohody. Teraz zrazu tie isté dohody neplatia?
Nie je to tak dávno, čo kancelárka Merkelová vyhlasovala, že projekt multi-kulti zlyhal. Čo sa odvtedy zmenilo? Azda ju presvedčila Reem Sahwilová, ktorú rozplakala (a následne sa zistilo, že to milé malé palestínske dievčatko chcelo vymazať Izrael z mapy sveta)?
Nie je to tak dávno, čo Nemecko uštedrilo Grécku drsnú príučku, že keď existujú nejaké pravidlá, tak ich treba dodržiavať. A zrazu je všetko inak. Ak sa teraz rozhodlo prehodiť výhybku a ukázať svoju prívetivú tvár, je to v poriadku, ale sú tú aj tí druhí, ktorí majú na vec iný názor.
Obyvatelia nových členských krajín EÚ si vstup do únie spájali s očakávaniami lepšieho života. Namiesto toho sa však práve zo strany Nemecka a Rakúska dočkali 7-ročného prechodného obdobia, ktoré im znemožňovalo zamestnať sa u nich.
Ak museli 25 rokov znášať reformy, ktoré sa rovnali uťahovaniu opaskov, a napriek tomu je im "západný raj“ stále na hony vzdialený, je pochopiteľné, že to, čo zažili na vlastnej koži, sa prenáša aj do ich prístupu k ostatným. A preto tak ako Západ vyžaduje solidaritu a kvóty, my máme právo žiadať dodržiavanie pravidiel a ochranu vonkajších hraníc EÚ.