Aj keby neboli za jeho rozhodovaním v minulosti rozličné čudné prechmaty, čistky sudcov, ktorí sa najaktívnejšie zapojili do prepotrebnej reformy nášho súdneho systému, a nadbiehanie tým „svojim“ či najnovšie šachy okolo údajnej nezákonnosti inšpekcie ministerstva vnútra, ktoré hrozili generálnym pardonom pre zdiskreditovaných policajtov, Harabin mal toho na rováši viac než dosť. Za sedemnásť rokov svojho účinkovania v najvyšších pozíciách silového rezortu urobil pre jeho efektívnosť pramálo. Naopak, s dôveryhodnosťou tretieho pylónu našej demokracie to išlo stále dole kopcom.
Samozrejme, za všetky nedostatky a závažné chyby osobne nezodpovedal. Mal však vo svojich rukách dostatočné páky aj čas na to, aby s touto zložitou inštitúciou pohol dopredu. Jeho opätovným nezvolením za šéfa Najvyššieho súdu pred rokom a terajším zostupom na miesto radového člena tohto súdu (s možnosťou ďalšej disciplinárnej dohry) sa slovenská justícia len tak ľahko nezlepší.
Už aj samotný fakt, že ho pri pondelňajšom tajnom hlasovaní zo 14 kolegov podržali piati, naznačuje, že má ešte dosť prívržencov, ktorí sú mu z rozličných dôvodov vďační. Je však dobré, že aj pod tlakom odbornej a laickej verejnosti dochádza k tomu, že súdnictvo zvnútra konečne rieši svoje problémy. Problémy, ktoré sa určite nezačali a ani nekončia iba Harabinom.