Lenže prešlo iba zopár rokov a tvrdenie, že čo nestihli pobabrať komunisti, dokonali developeri, sa stalo krutou realitou. Namiesto lepšie a krajšie sa v mnohých prípadoch hľadí iba na to, aby všetko bolo čo najrýchlejšie a čo najlacnejšie. Výsledkom je nekvalitná architektúra.
Ak je pri budovách životnosť projektovaná na cca 50 rokov a pri inžinierskych konštrukciách až 100 rokov, tak ako je možné, že sa množia prípady, že niektoré novostavby sa nedožijú ani svojej kolaudácie, resp. skonajú v „detskom veku“?
Vysvetlenie je prosté. Menej použitého materiálu či tenšia oceľ spôsobujú, že pribúda množstvo „životunebezpečných“ stavieb, či už hovoríme o prípade bratislavského Apolla, Trinity alebo piešťanského Centroomu.
Všetko má však svoje medze. Aj snaha minimalizovať náklady, ktorá dosiahla kritickú hranicu. To, že rozdiely medzi projektom a realizáciou sú v niektorých prípadoch zásadné, je spôsobené okrem iného tým, že v stavebnom zákone chýba realizačná projektová dokumentácia.
Pri spomínaných stavbách, ktoré sa zrútili, zatiaľ nik neprišiel o život. Ak však nechceme, aby sa v čiernej kronike objavila správa, že betónový strop zabil človeka, tak je nutná rýchla zmena stavebného zákona.