Všetko sú to zlaté slová. Bez irónie. Iróniu im dodáva až letmý pohľad do archívov. Keď sa na sklonku 2011 radila premiérka Iveta Radičová s ministrom školstva Eugenom Jurzycom (obaja SDKÚ) o požiadavkách učiteľov, došli iba k tomu, že vláda viac peňazí v rozpočte nemá.
Učitelia od štrajku neskôr odstúpili najmä preto, lebo odchádzajúca vláda už aj tak nemala mandát čokoľvek meniť. Lekári k odchádzajúcej vláde takí milosrdní neboli.
Neexistuje vhodný a nevhodný čas na protest. Akurát, že to platí nielen dnes.
Možno aj preto, lebo po tom, čo s nimi Radičová podpísala memorandum, nasledovali týždne, v ktorých sa dohody akosi neobjavovali v legislatívnom procese. Vláda zato stihla prijať návrhy, ktoré mali umožniť nespokojných zdravotníkov kriminalizovať.
Zdravotníci pritom už dávno vedeli svoje. Ešte na jar 2006 bratislavský okresný súd ukončil jeden z ich štrajkov predbežným opatrením.
Podobne ako roku 2003 zarazil iný súd štrajk železničiarov, s ktorým vyjadrovala hrubú nespokojnosť celá vládna koalícia vrátane Bugára či šéfa KDH Pavla Hrušovského, ktorý, mimochodom, vyhlásil: „Ak bude treba, súhlasím s použitím armády na zabezpečenie núdzovej prevádzky na železnici.“ A neskôr v tom istom roku prišiel Rudolf Zajac s iniciatívou, ktorá mu dávala do rúk donucovacie prostriedky proti nespokojným lekárnikom. Aj jeho návrh Koaličná rada schválila.
Úskoky mocných voči nespokojným skrátka zďaleka nemožno redukovať na Roberta Fica, ktorý sa za druhej Dzurindovej i za Radičovej vlády staval na stranu štrajkujúcich (aj učiteľov), a dnes niektoré argumenty jeho ľudí tak nápadne pripomínajú ich predchodcov.
Za všetky spomeňme najnovšie slová Petra Pellegriniho, podľa ktorého majú učitelia svoje sťažnosti „do veľkej miery“ adresovať mestám a obciam, v ktorých vlastníctve školy sú – akoby ozvena vrátila niekdajšie Zajacove tvrdenia, že sťažnosti zdravotníkov sú obyčajné pracovnoprávne spory, ktoré si majú riešiť s nemocnicami a nie s vládou.
Pridajme časť médií, ktoré zásadne hovoria o „odborárskych bossoch“, pripodobňujúc ich tak k mafiánom, keď ide o štrajk v „nevhodnom čase“, zato ich, naopak, vydávajú za rytierov bez bázne a hany, keď ide o „správny čas“ – a obrázok bude úplný.
Neexistuje vhodný a nevhodný čas na protest, v tom má Bugár určite pravdu. Akurát, že to platí nielen dnes, ale platilo to vždy, aj za vlád, na ktorých sa podieľal on. Práve tak platí, že dnešný stav slovenského školstva je súborným dielom všetkých ponovembrových garnitúr.
Najlepšie, čo môžu urobiť, je pretekať sa pred voľbami o to, kto má najlepší plán pre školstvo, a nie o to, komu hrá či nehrá učiteľský protest do karát. Vzhľadom na našu najnovšiu históriu je to trápne.