Podľa Richarda Sulíka za pád vlády Ivety Radičovej nemôže on, ale ona. Podľa tých, čo vtedy Radičovej vládu povalili vedno s ním, za pád vlády môže on a mal by sa ospravedlniť. Líder Siete Radoslav Procházka sa už opäť vyjadruje, že nepôjde so Smerom.
Komédia o tom, kto z pravice prejavil a kto neprejavil účinnú ľútosť za pád ich ostatnej spoločnej vlády, je antitézou vyvolávania optimizmu.
Neveria mu celkom ani tí opozičníci, čo už boli časťou pravice označení za agentov Smeru a budúcich koaličných partnerov Roberta Fica. A všetci dokopy neveria, že by Procházka mohol byť premiérom. Nie preto, lebo na to nemá dosť hlasov, ale preto, lebo na to nemá.
Jednohubky typu Ľudovíta Kaníka za svoj hlavný odkaz považujú tvrdenie, že sú jedinou pravicovou stranou u nás. Okrem kaníkovcov to o sebe tvrdia aj v SDKÚ či SaS. Predstavy o daniach a hospodárstve majú všetci vyhranené, a každý iné.
A všetci dnes vyhlasujú za svoje priority školstvo a zdravotníctvo. Aj tí, čo by školstvo a zdravotníctvo najradšej privatizovali. Čím by sa zbavili zodpovednosti za to, čo je vraj ich prioritou.
Nejde o to, že by pravica na Slovensku nemohla vládnuť. Problémom by nemuseli byť ani protichodné plány a obvinenia zo zrady budúcej (Most-Híd, KDH) či minulej (Sulík). Ide o to, že vyriešenie problémov a zladenie programov si vyžaduje aspoň minimálnu mieru komunikácie. Trvalej komunikácie, nielen týždeň po voľbách. Nič také nevidno.
Obraz, ktorý poskytujú, je zúfalý. Nijaké facebookové volebné úderky ho nepremaľujú. Volič z tejto časti spektra je odkázaný na voľbu toho svojho bez toho, aby sa pritom pozeral napravo, naľavo. Len čo sa obzrie, hrozí mu, že sa ho zmocní pocit márnosti a skončí medzi nevoličmi. Ktorí sú vraj, ako sa dozvedáme, zbabelci neschopní pozrieť sa realite do očí.
Nuž áno, hrať s kartami, ktoré ste dostali, a nie s takými, ktoré ste si vysnívali, je umenie a cnosť. Akurát že zloženie totálne zlých kariet sa aj vtedy považuje za legitímnu súčasť hry. To platí pre všetkých voličov zo všetkých častí politického spektra.
Politici by sa mali aspoň pred voľbami usilovať zažehnať pocity márnosti svojich voličov. Súťaž v disciplíne „kto je naozaj pravicový“ či komédia o tom, kto prejavil a kto neprejavil, povedané s katolíkmi, „účinnú ľútosť“ za pád ich ostatnej spoločnej vlády, je antitézou vyvolávania optimizmu.
Optimizmus voličom nedodáva ani neschopnosť „veľkých“ dohodnúť sa aspoň na nejakej ad¤hoc povolebnej spolupráci. Táto neschopnosť bije do očí najmä pri pomyslení, že ich spoločná vláda by sa musela s najväčšou pravdepodobnosťou potýkať s bezprogramovými úkazmi typu OĽaNO, ak už aj vynecháme Sulíka, ktorý o sebe môže vykladať, že je liberál, asi len v intimite domácej kúpeľne pri sprchovaní.
Je to márnosť. Priam márnosť šedivá.