Napríklad dane. Inú odpoveď na otázku, čo je to fungujúci daňový systém, dajú príslušníci vrstvy horných desaťtisíc a celkom inú dajú dva milióny zamestnancov, ktorých príjmy ledva dobiehajú úroveň priemernej mzdy v hospodárstve. Podstatou daňového systému je, že o ňom možno vždy tvrdiť, že nefunguje, ako by mal. Akú-takú spravodlivosť môže zaručiť len pohľad zhora. Lenže čo vidno zhora?
Väčšina našich boháčov by bola boháčmi aj v prostredí najvyspelejších európskych štátov. Väčšina slovenských chudobných (ale pracujúcich) by tam však spadla medzi žobrákov a bezdomovcov. Kým zamestnanci a drobní podnikatelia uviazli v systéme, v ktorom sa práca dlhodobo predáva hlboko pod cenu danú produktivitou, najvyššia vrstva, obrazne povedané, hrá na západných burzách a odmenou sú jej západné výhry.
Zavedenie skutočnej progresivity by umožnilo uľahčiť daňové bremeno oveľa širším vrstvám ľudí. Že o tom nechcú počuť politickí agenti horných desaťtisíc, je pochopiteľné. Tí ostatní by o tom však diskutovať mali.
Ponúkať v takomto prostredí do hry opäť rovnú daň, ako to robí pred voľbami časť opozície, znamená vyjsť v ústrety iba tejto vrstve. Tá nemá problém zaplatiť si extra poplatky a vedľajšie dane, čo sú nevyhnutné dôsledky „zoštíhlenia“ štátu, ktorý prenecháva svoje zodpovednosti súkromnému sektoru. Nemá problém s preložením daňových a odvodových povinností na plecia zamestnancov, čo je dôsledkom výhodného zamestnávania ľudí na živnosť. Výhodného pre zamestnávateľov, nie pre zamestnancov. Zamestnancom ako protihodnotu ponúka akurát infantilnú ilúziu, že keď raz zbohatnú, budú v dani z príjmu odvádzať stále iba rovnakých „rovných“ 18 či 19 percent ako dovtedy.
Nášmu súčasnému daňovému systému nechýba efektivita výberu. Tá je, koniec koncov, vcelku oprávnene hlavným zdrojom pýchy druhej vlády Smeru v ekonomickej oblasti. To však ešte neznamená, že funguje tak dobre, že na ňom, v súlade s oným samozrejmým odporúčaním, niet čo vylepšovať.
Pri opisovaní progresívnych daňových systémov sa často zabúda, že nejde iba o to, že bohatší prispievajú viac, ale aj o to, že menej majetní môžu vďaka tomu prispievať menej. Čo, okrem iného, zlepšuje ich materiálne vyhliadky do budúcnosti určite viac, ako chimérické rozprávky zástancov rovnej dane. V skutočne progresívnych systémoch sa pásma pohybujú od nuly cez päť, desať percent… je v nich priestor na viac stupňov, ešte než sa dôjde k našim 19 – 20 percentám. Pochopiteľne, za tú cenu, že tam sa pásma nezastavia a postupne stúpajú ďalej, väčšinou niekde k 40 percentám, vyhradeným pre ľudí, ktorých štatút boháčov ani odvedenie takejto dane nijako neohrozí.
V našich pomeroch by zavedenie skutočnej progresivity – systému, v ktorom poberatelia západnej renty platia aj západné dane – umožnilo uľahčiť daňové bremeno oveľa širším vrstvám ľudí. Že o tom nechcú počuť politickí agenti horných desaťtisíc, je pochopiteľné. Tí ostatní by o tom však diskutovať mali. A nielen pred voľbami.