Také niečo tu dávno nebolo. Atmosféra v Európe hustne, napätie stúpa. Ak pred rokom bola pre Grékov stelesnením zla Angela Merkelová, nekompromisne presadzujúca úsporné opatrenia, teraz túto úlohu prebralo kolektívne Rakúsko.
Jedno však nemožno poprieť. Denné kvóty – približne 500 utečencov, ktorým je umožnené prejsť cez hranice západného Balkánu, prinášajú želaný výsledok – na starý kontinent prichádza oveľa menej utečencov. Hranice v tomto prípade fungujú ako filter, takže Rakúsko si vďaka tomu mohlo stanoviť denný kontingent na udelenie azylu na čísle osemdesiat. Takáto situácia v podstate vyhovuje aj Nemecku – kde predtým denne prúdili tisícky ľudí a dnes sú to stovky – len to otvorene nik z jeho predstaviteľov nepriznáva, lebo by tým podryli autoritu Merkelovej.
Doteraz sme boli zvyknutí, že svet bez hraníc sa stále rozrastal. Teraz však narazil na svoje limity a Európa je prvýkrát vážne konfrontovaná s nutnosťou chrániť tento priestor.
Princíp – ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva – funguje. Jednoducho – ak krajiny vyšlú signál, že hranice sú strážené – určitý počet utečencov to odradí.
Problém Európy spočíva v tom, že na ochranu hraníc existujú diametrálne odlišné pohľady. Pre obyvateľov Západu a predovšetkým Nemecka má slovo hranica jednoznačne negatívnu konotáciu. Spoza železnej opony pretínajúcej Európu od Štetína po Terst prichádzali na Západ ľudia aj v minulosti. Nemalo zmysel venovať pozornosť ochrane hranice, lebo ju strážili „tí druhí“. A v pamäti Nemcov je múr symbolom rozdelenia, preto jeho existenciu odmietajú. Ostblok, ktorý plnil funkciu akéhosi ochranného vankúša, ju však plní aj teraz, len ostro sledované hranice sa posunuli stovky kilometrov smerom na východ. Preto obyvatelia postkomunistických krajín nemajú s plotmi taký problém ako obyvatelia Západu. V Holandsku skutočne žiadne ploty netreba, naopak, v Izraeli masívny betónový múr berú ako nutné zlo, ktorý však chráni životy ľudí.
Problém je i to, že doteraz sme boli zvyknutí, že svet bez hraníc sa stále rozrastal. Teraz však narazil na svoje limity a Európa je prvýkrát vážne konfrontovaná s nutnosťou chrániť tento priestor. Preto toľko nedorozumenia, lebo nik presne nevie, ako na to.
Aj keď sa Gréci hnevajú (čiastočne oprávnene, lebo rokovania o nás bez nás sú nefér), tlak na nich je potrebný. Prvé výsledky sa už dostavujú. Trajekty hlásia, že z ostrovov prepravujú menej utečencov.
Na druhej strane, ak sa uľaví zvyšku EÚ, Gréci by mali pocítiť adekvátnu pomoc. Najhoršie, čo by Európa mohla urobiť, je ponechať ich vlastnému osudu.