Žiaľ, v novom parlamente to zatiaľ vyzerá tak, akoby v opozičných laviciach sedeli najmä mlčiace sfingy a krikľúni, ktorým nejde o hľadenie pravdy, ale iba o vlastné zviditeľnenie sa. O nejakej obsahovej debate nemôže byť ani reči. Vyjadriť svoj nesúhlas a niekoho osočovať sú totiž dve rozdielne veci, ktoré si však u nás mnohí zamieňajú.
Rozprava k programovému vyhláseniu vlády tak v plnej nahote ukázala, že kvalita slovenského parlamentu ide dole vodou. Časy, keď v ňom sedeli výborní právnici z rôznych politických táborov a spoločne pripravili novelu ústavy, sú nenávratne preč.
Excelentných právnikov vystriedali pohrobkovia fašistov, „dámy“ s pofidérnou minulosťou a šašovia, ktorí svoju politiku založili na invektívach. Ich čierno-biele videnie sveta je zredukované do obrazu: my dobrí a čestní verzus vy zlí a prehnití.
„Parlamentná kultúra je na úrovni IV. cenovej skupiny,“ zaznelo v Národnej rade. V tom má Boris Kollár pravdu, len zabudol dodať, že i on k tomu nemalou mierou prispieva.
Je zjavné, že Matovič sa cíti ako ryba vo vode, keď ostatných uráža a nadáva im do zlodejov. Mal by však myslieť na jedno: hoci takáto „politika“ priláka istý počet voličov, má svoje limity. Jej vedľajším produktom je to, že dláždi cestu totálnej antipolitike. A ak by sa raz tí mládenci v zelených košeliach dostali k moci, tak by s ním zatočili rovnako ako so všetkými ostatnými, lebo pre nich je len jedným z mnohých zlodejov…