Politici sú tiež len ľudia, a nech sú nám sympatickí alebo nie, voči stresom a následným ochoreniam nebývajú imúnni. Do akej miery je však na tieto chvíle pripravená spoločnosť?
Preč sú časy, keď napríklad francúzsky prezident François Mitterrand dlhé roky zatajoval onkologické ochorenie. Ale dnes je normou, že ľudia majú nárok na to, aby vedeli, ako je štátnik aj zo zdravotného hľadiska schopný viesť krajinu, kľúčovú politickú inštitúciu či rezort. Mimochodom, malo by to platiť i v súvislosti s duševným zdravím našich najagilnejších opozičných predstaviteľov, ktorí tiež zodpovedajú za slovenskú politiku.
Všetko však má svoje limity. Do akých podrobností musia ľudia poznať veci výsostne osobného charakteru? O to viac, keď sa ochorenie ešte iba vyvíja a ani odborníci nie sú si načistom. Verejnosť má, samozrejme, právo byť informovaná o zdravotnom stave politických činiteľov. Ale ak si to pacient v tej chvíli neželá, treba to rešpektovať a nie je možné túto hranicu prekročiť.
Je určite na zamyslenie, ak niekto tváriaci sa ako seriózne médium informuje on-line o detailoch choroby verejných činiteľov, napriek ich nesúhlasu. To nie je ani etické, ani profesionálne. Politici musia počítať s kontrolou a následnou kritikou, ale treba si uvedomiť, že nie sú verejným majetkom. Nehovoriac o bahne, čo v tejto súvislosti zalialo sociálne siete a internetové debaty. Ak by sa podľa toho mala určovať kultúra národa, tak by sa Slovensko ocitlo na samotnom dne.