Niekdajšia Slovenská pospolitosť urobila z hľadiska zákona vlastne iba jednu chybu. Svoj program napísala tak otvorene, až bolo jasné, že jeho cieľom je zničenie demokratického zriadenia. Z oficiálneho programu ĽSNS už snaha o zavedenie totality nekričí tak okato, ako predtým. O tom, že taká snaha je hlavným dôvodom existencie tejto strany, pritom niet pochýb. Len jej dokazovanie sa nemôže obmedzovať iba na to, čo táto strana sama o sebe oficiálne tvrdí.
Zákon sa nemôže riadiť tým, či z nejakého zločinca náhodou nevyrobí v očiach publika martýra, alebo nie.
Ľahké to určite nebude. Jedna vec je totiž povedať, že v tej a tej strane sa združujú napríklad rasisti, iná vec je dokázať, že tá strana je rasistická. Teoreticky môže existovať strana, ktorej kompletné vedenie skončí za niečo pred súdom, automaticky však z toho ešte nevyplýva, že takú stranu možno rozpustiť.
Nie sú to príjemné úvahy. Sú však potrebnejšie, ako naivné špekulácie na tému: keď ich teraz rozpustíme, oni si založia ďalšiu stranu, a budeme tam, kde sme boli predtým. Zákon sa nemôže riadiť tým, či z nejakého odsúdeného zločinca náhodou nevyrobí v očiach dôverčivého publika martýra, alebo nie. Ak sa podarí dokázať, že existencia tejto strany je nebezpečná pre náš štát, potom štát veľmi správne ani nemôže mať inú možnosť, len zasiahnuť.
Rovnako neobstojí tvrdenie, že je už neskoro, lebo kotlebovci sú už aj tak v národnom parlamente. Respektíve, to, že je neskoro, je jednoducho pravda – oveľa ľahšie by sa dnes dýchalo, ak by sa príslušné inštitúcie touto stranou zaoberali ešte skôr, ako jej dovolili vstúpiť do volebného boja a získavať pre svoje zámery hlasy voličov. Lenže ani z toho nijako nevyplýva, že by sa dnes – keď už je politicky „neskoro“ – nemal o kotlebovcov zaujímať zákon. Z toho istého dôvodu, pre ktorý musí byť zákonu jedno, či sa nejaký grázel nezačne náhodou vydávať za Robina Hooda.
Extrémna pravica v parlamentných laviciach môže niekomu pripadať menej nebezpečná, ako násilníci cvičiaci sa po lesoch v boji z blízka. Nie je to tak. Ak by fašisti v parlamente dosiahli úspech, fašisti z lesov by mohli pokojne zliezť do ulíc, medzi ľudí. Boj proti „miernejšej“ forme je v skutočnosti súčasťou boja proti tej druhej.
Jednoducho treba rátať aj s tým, že kotlebovcov nerozpustia. O to dôležitejšie je, aby ich všetci ostatní odsúvali na okraj. Politická izolácia ľudákov stále zostáva hlavnou obranou demokracie, bez ohľadu na to, či zákon zasiahne, alebo nie.
Pohľad na to, ako sa v parlamente pripravuje ich legitimizácia, je preto horší, ako možnosť, že (zatiaľ) nebudú zrušení. Momentálne to vyzerá tak, že aj keby ich Najvyšší súd zrušil, niektorí jednotlivci z jej klubu by sa do konca volebného obdobia presťahovali do iných klubov. Či rodín. A nijaký súd nevyrieši to, ak sa na fašistov začnú podobať niektorí takzvaní demokrati.