Harabin dobre vie, ako absurdne až idiotsky znejú podobné predstavy a vyhlásenia, že za pokusom o jeho zavraždenie sú predsedníčka Najvyššieho súdu, predsedníčka Súdnej rady a minister vnútra. Ten minister, pri zmienke o ktorom nezabúda pripomínať, že bol „advokátom mafiánov“. Nuž hej. V demokracii, ktorá chce byť právnym štátom, to už tak chodí, že zločinci majú právo na obhajobu.
Iba v demokracii, ktorá chce byť právnym štátom, ale veľmi sa jej to nedarí, to však chodí tak, že sudcovia púšťajú nebezpečných ľudí na slobodu nie na základe obhajoby či nedostatku dôkazov, ale na základe procesných kľučiek. A že tí sudcovia sú za svoje správanie nepostihnuteľní a nedotknuteľní.
Harabin sa mýli, keď si myslí, že by niekomu stálo zato, odstrániť ho. Ak sa mu však prepečú všetky excesy tak, ako sa mu zatiaľ prepiekli dve disciplinárne konania, bude zrejmé, v akom bode sa justícia na Slovensku ešte stále nachádza.
Len v takej demokracii to chodí tak, že napriek tomu, že väčšina verejnosti súdnictvu neverí, sudcovia požívajú výhody a bonusy, o akých sa nikomu v štáte ani nesníva. A že keď ich štát chce primať k šetreniu, podávajú hromadné žaloby, o ktorých aj sami rozhodujú ako o oprávnených.
Skrátka, len v demokracii, ktorá o právny štát ešte len zápasí, môže justícia fungovať tak, ako fungovala za vlády všemocného Harabina. Nedôveryhodne, pomaly a nepostihnuteľne. To, že sa stala takou, nebolo len Harabinovou vinou – to by sme mu zbytočne pridávali na význame. Pravda však je, že práve on sa na čele takej justície pohyboval ako ryba vo vode.
Ak sa teda Harabin prezentuje ako osoba, jemne povedané, s pomúteným rozumom, je to iba preto, lebo práve takáto taktika jemu a mnohým iným predstaviteľom nášho súdnictva roky vychádzala. Nemá pomútený rozum, iba múti vodu.
Niet lepšej ukážky súdnictva á la Harabin, ako prípad, v ktorom jeho senát pustil na slobodu devianta, ktorý zneužíval svoju sedemročnú sestru iba preto, lebo o jeho väzbe vraj rozhodol „nepríslušný“ sudca. A niet lepšieho dôkazu o tom, aký dlhý je jeho tieň, ako to, že ho disciplinárny súd za to v piatok odmietol potrestať. Nepotrestané zostalo aj jeho nevkusné a tupé urážanie kolegov, nehodné sudcovského stavu.
Nepochybujeme, že všetko je pekne ošetrené, každé tvrdenie sa opiera o ten správny paragraf a že celá argumentácia je technicky dokonalá. Akurát spravodlivosť dostáva jednu facku za druhou. To je presne to súdnictvo, aké predstavoval a všemožne podporoval aj Štefan Harabin v časoch, keď sa bez jeho vôle v justícii nepohol ani lístok vo vetre. Súdnictvo, ktoré nezaujíma podstata prípadu, len jeho byrokratické spracovanie.
Harabin sa mýli, keď si myslí, že by niekomu stálo zato, odstrániť ho. Významný však je, len iným spôsobom. Ak sa mu prepečú všetky excesy tak, ako sa mu zatiaľ prepiekli dve disciplinárne konania, bude zrejmé, v akom bode sa justícia na Slovensku ešte stále nachádza.