Keď David Cameron, ešte ako opozičný líder v roku 2009 začal hovoriť, že po prijatí Lisabonskej zmluvy, ktorá posilňuje právomoci Bruselu, je nutné vyhlásiť referendum, myslel predovšetkým na to, ako sa dostať na Downing Street 10, ktorý od r. 1997 obývali labouristi. Potom sa síce na vytúženú adresu dostal, lenže pred minuloročnými voľbami toryovci opäť zaostávali za labouristami, a tak aby si naklonil euroskeptikov, vytiahol referendovú kartu. V Albióne mocneli protieurópske nálady a on sa chcel na tejto vlne zviezť.
A čuduj sa svete, opäť to zabralo a voľby vyhral! Lenže veľmi si nepomohol – ak bolo Cameronovým cieľom predlžiť si pobyt na Downing Street, tak sa mu podaril pravý opak. Po tom, čo voliči zavelili na odchod, odíde zo sídla britských premiérov aj on.
Smutný príbeh o ambicióznom politikovi, ktorý bol ochotný urobiť všetko pre to, aby bol znovu zvolený, je poučením, že populisticky nadbiehať náladám voličov sa nemusí vyplatiť. David Cameron si tak zabezpečil trvalé miesto v britských dejinách, hneď vedľa Nevilla Chamberlaina, ktorý sa tešil, že prináša mier, no jeho politika appeasementu znamenala vojnu.
Ten druhý dúfal, že keď bude vypočutá vôľa ľudu, zachráni seba aj Britániu, no napokon sa na neho bude spomínať ako na toho, kto spustil proces rozpadu únie aj Spojeného kráľovstva.