Tieto strany v podstate iba reagujú na dopyt voličov, ktorí sú presvedčení, že všetci politici sú absolútne nedôveryhodní a skorumpovaní. Vlastne sa ani nemožno čudovať, že zažívame éru najväčšieho rozkvetu nepolitickej politiky.
Tvrdenie, že ešte nikdy nebolo v slovenskom parlamente tak málo expertov a tak veľa exotov, totiž nie je hodnotový úsudok, je to jednoducho opis reality.
Aj nepolitická politika má však svoje limity. Keď niekto nevníma rozdiel medzi protestom na ulici a v parlamente, zneužíva parlamentnú pôdu a najmä nepozná mieru, treba mu pripomenúť, kde sa nachádza. V britskom Westminsteri by človek len ťažko hľadal poslanca oblečeného v tričku s nápisom alebo s transparentom v ruke. Aj v nemeckom Bundestagu sa takéto scény vyskytujú iba zriedka. Toto "privilégium“ je vyhradené postkomunistom z Die Linke, ktorí sú tiež stranou protestu.
Môžeme sa utešovať, že v Národnej rade zatiaľ nebol použitý slzný plyn ako pred časom v kosovskom parlamente. Pri tomto tempe úpadku politickej kultúry však nie je vylúčené, že čoskoro sa k takejto situácii "dopracujeme.“
Nejaké pravidlá pre formu komunikácie v parlamente sú nevyhnutné. Samozrejme, ideálne by bolo, keby sa slovenskí poslanci a poslankyne dokázali medzi sebou dohodnúť na neformálnych pravidlách hry. V krajine, kde sa obchádzajú aj písané pravidlá, však ťažko očakávať, že sa budú dodržiavať tie nepísané…