Teraz, po neúspešnom pokuse o vojenský prevrat, žiadajú Erdogana, aby následnými represáliami nezhoršoval stav demokracie v Turecku. Hotové dieťa šťasteny, tento Erdogan: každý ho stále o niečo prosí. Škoda, že to isté sa nedá povedať o jeho krajine.
Sýrska fáza utečeneckej krízy sa vyhrotila prakticky súbežne s tým, ako začalo byť zrejmé, že Bašár Asad sa z Damasku len tak ľahko nevysťahuje a že Erdoganom podporovaná časť protiasadovských povstalcov splýva s rôznymi odnožami tzv. Islamského štátu, Al-Kajdá a iných džihádistických skupín. Žiadna konšpirácia za tým nebola. Erdogan, čo sa miliónov utečencov uviaznutých na tureckom území týka, nemusel nič organizovať. Stačilo, že turecké inštitúcie nerobili prakticky nič pre zlepšenie ich života v táboroch a nerobili nič ani proti sieťam pašerákov ľudí.
Tureckému prezidentovi stačilo prizerať sa, ako sa k utečeneckej vlne z brehov Líbye pridáva vlna z brehov Turecka, ktorá vyvoláva paniku v priestore Schengenu. Sem-tam prihodiť poznámku o tom, že keď ho Európa nezačne brať vážne, začne jej utečencov posielať autobusmi. A potom už len čakať, kým mu rozhádaná Európa zaklope na dvere. Stalo sa. Zaklopala na jeho dvere aj s niekoľkomiliardovým úplatkom vo vrecku a so sľubmi zrýchleného zbližovania únie s Tureckom na perách.
Čo bude teraz? Chvíľu nerozhodného čakania európskych politikov na to, ako sa situácia v Ankare vyvinie v piatok v noci, vystriedali v sobotu a nedeľu prejavy úľavy: v Turecku sa podarilo „zachrániť demokraciu“. V pondelok ich vystriedali slová – zatiaľ ešte diplomatického – zdesenia. Európska únia a Spojené štáty Erdoganovi pripomínajú, že záchrana demokracie by nemala tak okato pripomínať jej likvidáciu.
Spadol po utečeneckej karte v piatok Erdoganovi do rúk z nebies znenazdajky ďalší tromf? On sám to tak vníma. Za čo bude chcieť turecký prezident s nami zobchodovať tentoraz svoju „vernosť demokratickým princípom“?
To, že stav demokracie v Turecku dlhodobo upadá najviac kvôli Erdoganovi a jeho strane AKP, bolo v Európskej únii i Spojených štátoch jasné ešte dávno pred piatkovým pokusom o puč. Rovnako ako to, že sýrska tragédia je do určitej miery (i keď zďaleka nie výhradne) aj dielom jeho osobných politických ambícií na Blízkom východe.
Turecko je však nielen členom NATO, ktorý pre svoju strategickú polohu nemôže byť v žiadnom prípade ignorovaný. Je zároveň členom NATO s druhou najpočetnejšou armádou po Spojených štátoch, ktorý nemôže byť určite ignorovaný ani Európskou úniou.
Úspešný armádny prevrat v Ankare by bol sotva znamenal niečo dobré pre tureckú demokraciu. To, že bol neúspešný, však pre ňu v konečnom dôsledku nemusí byť oveľa lepšie. Európa a Spojené štáty môžu byť znepokojené rýchlosťou, akou sa Erdogan uberá k autokracii. On bude opäť vyčkávať na najvýhodnejšie ponuky.