Všetky tri druhy vo veľkom už roky importujeme, zato obilie spolu s obilninami vyvážame. Občas so ziskom, zväčša to však nie je žiadna veľká výhra.
Stali sme sa malou krajinou s veľkými prebytkami zrna a rastúcou pasívnou bilanciou v agrobchode! Pritom sme možno najkrikľavejším príkladom toho, čo znamená, keď sa dlhodobo podceňuje chlebové odvetvie. Prišli sme o sebestačnosť, ktorá stála stovky miliárd korún investovaných do poľnohospodárstva pred rokom 1989 a bola životným dielom dvoch povojnových generácií.
Premrhali sme obrovský kapitál, aj ľudský, a teraz pykáme. Napríklad tým, že sa stávame lacným producentom a vývozcom poľnohospodárskych surovín, ceny ktorých určujú svetové trhy, a dovážame hotové produkty namiesto toho, aby sme si sami vyrobili z obilia a z nepokosených lúk mäso a mlieko. Po revolúcii mnohým prekážal charakter poľnohospodárstva, pretože bolo poznačené komunistickou kolektivizáciou. To, že sa v ňom napokon napriek všetkým krivdám spáchaným na roľníkoch úspešne sebarealizovala generácia ich detí s inžinierskym vzdelaním, bolo vedľajšie.
Až s odstupom času vidíme, že spôsob, akým sa transformovali bývalé jednotné roľnícke družstvá na družstvá podielnikov v podmienkach rozvratu privatizujúceho sa spracovateľského priemyslu, viedol do slepej uličky. Podniky, ktoré nedostali zaplatené za dodané mlieko a mäso, prebiehali od jedného spracovateľa k druhému a v bankách sa im medzitým hromadili dlhy. Východiskom bola likvidácia fariem stratovej živočíšnej výroby.
Ani vstup do EÚ nenaplnil očakávania. Niet vari krajiny, ktorá by tak slepo modernizovala svoje spracovateľské kapacity ako Slovensko. Viedlo to k neúmernému zdražovaniu hotových výrobkov – spracovaných moderne, ale na dlh. A to ešte nebol koniec – do slovenského potravinárskeho priemyslu vstúpili zahraniční investori. Na konci nákupu pivovarov či mliekarní bola i ich likvidácia. Ale ani domáce finančné skupiny sa nevyznamenali. Na Slovensku sa síce predáva dodnes olej istej zvučnej značky, ale repkové a slnečnicové semeno sa spracúva v Rakúsku, Česku… A roľníci si trhajú vlasy, komu čo vlastne majú predať. Doma pomaly niet komu!
Nenazdali sme sa a stali sme sa krajinou, ktorá dováža hotové potraviny a suroviny vyváža, lebo ich nemá kto doma buď skonzumovať, alebo spracovať. Tu je vysvetlenie, prečo poľnohospodárom tohtoročná žatva robí obrovské problémy. A ktovie, ako situáciu ešte vyostrí jeseň, pretože prší ako na objednávku a kukurica dá podľa všetkého tiež výnimočne dobrú úrodu. Lenže vo svete sú plné sklady zrna už štvrtý rok po sebe.
Mohli by sme byť na tom lepšie, keby sme viac predvídali, kam sa uberáme. Po tohtoročnej príučke vari prídeme k rozumu a začneme brať poľnohospodárstvo a potravinárstvo vážne.