Hoci takýto prístup hneval mnohých lesníkov, lebo kalamitné drevo by najradšej speňažili, aj najväčších skeptikov musel presvedčiť pohľad na Tichú a Kôprovú dolinu, kde príroda ukázala svoju silu. Za pár rokov po veternej smršti sa les dokázal prirodzene zmladiť a začal tu bujnieť nový život. A čo je najdôležitejšie – dnes sa namiesto smrekovej monokultúry v lesnom podraste zelenajú už aj javory, buky a jarabiny. Les tak dostáva svoju pôvodnú podobu.
Ťažiarenská loby však nespí. Zvyšujúci sa export dreva, nedostatok guľatiny na slovenskom trhu spolu s rastúcou spotrebou drevnej hmoty pre dotované elektrárne na biomasu vytvárajú tlak, aby sa pôvodná legislatíva zmenila.
Samozrejme, na vec nemožno ísť zhurta, a tak na rad prichádza osvedčená salámová metóda – špekuluje sa, že lesníci by najprv mohli dostať výnimku, ktorá by im umožnila odkôrniť napadnuté stromy v 4. a 5. stupni ochrany. A čo bude nasledovať, si možno poľahky domyslieť…
Z podstaty slova vyplýva, že v bezzásahovej zóne nie sú prípustné žiadne zásahy. Musíme sa preto rozhodnúť: Buď chceme mať národné parky, v ktorých budú pôvodné biotopy a človek ich vývoj nebude nijako usmerňovať, alebo si pre trochu guľatiny zničíme ten vzácny kúsok divočiny, ktorý nám môžu všetci závidieť. Buď – alebo. To rozhodnutie je len na nás.